miso
cau, lucka ta chce poslat s nami bikovat do pyreneji :-)
co ty na to?
zatial som ti nepisal, lebo som nevedel ako sme na tom s miestom
ja
o nicom neviem
miso
vyzera to ale, ze by sme mali mat este miesto
lucka vie asi vsetko :-)
12.10 - 20.10 ideme ako firemnu akciu bikovat do pyreneji
a asi by sme mali mat este jedno miesto volne
tak porozmyslaj ...
A ja som porozmýšľal. Zimu mám na háku, nelyžujem a
neprevádzkujem žiaden iný zimný šport, takže dovolenku nepotrebujem. Keď som
obdržal propozície, zistil som, že sa jedna o etapák od Atlantiku k
Stredomoriu. Tentokrát už nepôjde len o také blúdenie po kopcoch ako v
2010-tom. Bicykel tiež prešiel úpravami, prechod na kompakt a nahodil som aj
horskú kazetu s 28 zubovým pastorkom. Takže tentokrát nepôjdem všetky kopce postojačky.
Keď do Francúzka, tak jedine na francúzovi. Peugeot
boxer. Šesť bicyklov do vnútra, dva na nosič a osem atlétov na deväť sedadiel.
Auto preverili už karloveské kopce. Vyhlásil "check engine" a stiahol
výkon. Pri Iuvente sme motor skontrolovali, aspoň či tam je. Po chvíli čakania,
asi hodinka, sme skúsili naštartovať a mohlo sa vyraziť. Takmer celou cestou
pršalo, vo Francúzsku dokonca snežilo. Strašne veľká krajina, cesta nemá konca.
Po 2100 kilometroch prichádzame do slnečného Saint-Jean-de-Luz.
Hotely boli zarezervované vopred, takže iba vybaliť a
môžeme ísť naplniť žalúdky, aby telo bolo na zajtra pripravené. Dnes ešte
musíme riešiť problém s výberom reštaurácie, ktorých tu je ako lodí v prístave.
Najviac mi chutí až po výkone a keďže dnes si nezaslúžim, stačí mi pizza.
Menučko príde na rad až neskôr. Skvelé je to, že sme za nultým poludníkom a v
našom časovom pásme. Takto by som to bral. Ešte nočné pokochanie sa burácajúcim
atlantikom a môžeme ísť späť spať.
1. etapa - Nedeľa 13.10., Saint-Jean-de-Luz - Montory
Hotel: Montory, Auberge De L'Étable
Nezačneme trápne od hotela, ale pekne od brehu
Biskajského zálivu. Za pevnosťou Socoa pokračuje mólo s majákom. Ďalej to už
nejde. Ondrej hovorí, že sa patrí dopriať bicyklu kontakt s morom. Mesiac nám
doprial príliv, tak sa idem previesť po plošine na spúšťanie lodí. Dosť to tam
šmýka vďaka zelenému podkladu a navyše sú tam aj koľajnice. Mišo tam vletel za
mnou a stal sa tak jediným, ktorý pocítil Atlantik na koži, ešteže má návleky na
tretrách.
Kopce sa tiahnu od pobrežia, zatiaľ ich skúmam len
pohľadom. Počas úvodných, zahrievacích 45 kilometroch prechádzame len pár
krpáľov. Skvelé na rozjazdenie sa. Blížime sa ku stúpaniu, o ktorom nemáme
žiadne info, ani meno nemá. Horizontu dominuje nádherný špic. Zatiaľ netušíme,
že nás bude sprevádzať celým stúpaním. Naša cesta vedie priamo jeho
južným úbočím. Stále rozmýšľam, čo to rastie za porast na okolitých
svahoch. Tráva to nie je.
A sme na začiatku stúpania. Hneď v dedine sa to
brutálne dvíha. Okolo 20 %. Asi po 200 metroch sa to zmierni a môžeme to
rozdýchať, ale ani zďaleka to nekončí. Na ceste sú všade ježkovia z popadaných
jedlých gaštanov a keď na ne nabehnete a vzadu máte 25 zubov, pekne to
prešmykuje. Úvodné stúpanie nás roztrhalo, a tak sa čakáme na lúke,
odkiaľ cesta pokračuje príjemnou vrstevnicou. Prichádza aj sprievodné
vozidlo. Jeden člen je čiste šofér. Braňo nám vozí všetky veci a my sa môžeme
venovať výlučne cyklistike. Pod kopcom sa vyzliecť a na kopci
obliecť, luxus, na ktorý sme si zvykli na predošlom tripe.
Záhada pokrývky kopcov je objasnená, ide o papradie.
Všade sa tu pasie dobytok. Kravy, ovce, barany. Jedno stádo oviec nám skríži
cestu alebo my im. Chúdence sú také vyľakané, že zamínujú celú
cestu, ktorá je pred nimi krásne čistá. Doteraz som videl takú kadenciu
iba u škrečka. Pred vrcholom sa sklon opäť na krátko búri, vďaka čomu
prichádzam na Col de Anonyme ako prvý. Cítim sa dobre, nohy úvodný test
zvládli a už sa teším na ďalšie stúpania. Kopec si vybral prvú daň, dvaja
využili vynáškovú službu doprovodného auta. Čaká nás ešte dlhá cesta a netreba
sa odpáliť hneď na prvom kopci. Smerom dole to nie je nič pre mňa.
Prehnaná opatrnosť v zákrutách ma radí na koniec pelotónu. Užívam si
však aj tieto časti, ale po svojom.
Braňo nás už čaká v hoteli aj s kľúčami od
izieb. Bicykle idú spinkať do garáže. Malinké mestečko, ale s
hotelíkom. Andrej hovorí, že hneď po výkone treba zjesť balíček
piškót, tie vraj obsahujú ideálny mix cukrov, ktoré telo potrebuje. Ja si
to isté myslím o pive. Nanešťastie nedisponujem ani jedným. Toto
v propozíciách uvedené nebolo. Písalo sa tam však o náhradných
špalkoch a tie som si vzal. Pri zjazde mi zadné koleso vydávalo strašné zvuky a
len od určitej rýchlosti. V prvom momente ma to riadne vystrašilo, ale pri kontrole
som na nič nenarazil. Ráno sa na to budem musieť pozrieť.
Trochu pochatujem so ženou a ide sa do reštiky, ktorá
je priamo v hoteli. Parádna to krčma, v ktorej čapujú pollitrové pivo. Večeria
sa tu až po siedmej. Tetuľa nám ponúka menučko síce bez možnosti výberu
jednotlivých chodov, čo však vôbec nevadí. Štyri chody dokonalo nahradia
denný výdaj, najmä polievka, ktorej sme si mohli dať dosýta. Žalúdok si to
v noci užije.
2. etapa - Pondelok 14.10., Montory - Argelès-Gazost
Hotel: Argelès-Gazost, Soleil Levant
Col de Marie Blanque
Average
grade
: 7.6 %
Length: 9.3 km
Height top: 1035 m
Elevation: 715 m
Col de l’Aubisque
Average grade: 7.2 %
Length: 16.6 km
Height top: 1709 m
Elevation: 1190 m
Raňajky si organizujeme vo vlastnej réžii, aj keď pár
z nás zariskovalo a včera si objednali raňajky v hoteli. Osobne som odolal, mal
som ešte zásoby, keďže sme sem pricestovali na víkend a niekde si víkend cenia.
Dúfajme, že chalani budú vládať, lebo dnes máme na programe dva kopce. Tieto
kopce už nie sú neznáme, máme profily a s Aubisque už máme aj osobnú skúsenosť
aj keď z opačnej strany. Nemáme servismanov, ktorí by sa nám po nociach
venovali bikom, tak to musíme spraviť sami ešte pred štartom. Viktor mení
cesťák za horský s tenkými plášťami, z dôvodu nedostatku prevodov. Zobrali sme
aj zopár náhradných plášťov, a tak môžeme Janovi na trekingovom bike znížiť
valivý odpor. Ja mením špalky a až po vybratí je vidieť, že sú v nich
zapichnuté kúsočky kovu z ráfikov. Do zoznamu povinnej výbavy si treba
pripísať ihlu. Hneď z hotela je kopček, radím najľahší prevod a ešte by som si
rád podradil. Našťastie tie pravé kopce sú ešte ďaleko a času zahriať sa je
dostatok.
Col de Marie Blanque - priemer vzbudzujúci rešpekt,
pretože prvé 4 kilometre máju sklon, na ktorom by aj Cavendish dovidel na
pelotón. Kopce zaradené do TdF v tejto časti Pyrenejí majú na každom kilometri
tabuľku s informáciou o koľký kilometer ide a jeho priemerný sklon. A teraz to
začína. 3 kiláky na vrchol a 11 %, Andrej hlási maximum 13 a nejedná sa
len o pár metrov. Tu Andrejovi trochu odskakujem. Dva kilometre 13%. Posledný
kilometer 11%. Na vrchol prichádzame s Andrejom spoločne. Janovi prezutie zdá
sa pomohlo, lebo prichádza do sedla bez podpory sprievodného vozidla. Super
výkon. Nádherný kopec celý v lese, a tým pádom bez výhľadov. Výhľady ešte
len prídu a nebude ich málo. Napríklad hneď ten ďalší.
Po zjazde pokračujeme dolinou, ktorá v nás prebúdza
spomienky. Nie však až natoľko, aby sme trafili regulárny začiatok stúpania.
Jazdime podľa navigácie a trasa bolo naklikaná tadiaľto. Dedinou hore, dole a
opäť hore sa nakoniec napájame na originálnu cestu pod kúpeľmi. Toto stúpanie
si dávame iba vo štvorici, v pôvodnom zložení. Aubisque je kopec zaujímavý
svojou dĺžkou. Takéto u nás nemáme. Andrej s Ondrejom sú vpredu, aspoň je čo
sťahovať. Trošku sme sa roztrhali, keď sme využívali služby sprievodného
vozidla. Pod vrcholom sa zgrupujeme a záver si dávame pekne v tempe. Mišo si
ide svoje tempo a v pohodičke prichádza do sedla. Vrchol je pravý pyrenejský,
holý. Malá, ale predsa, oblačnosť bráni vychutnať si tie pravé panoramata.
Cestou je ešte jeden Col du Soulor. V tomto smere je to dlhší zjazdík
nasledovaný dvojkilometrovým stúpaním. Opačne to bolo o niečom inom. Vizuálne
prepracovaná cesta, vytesaná do skaly, tunely, šluchta dole, nádherné výhľady a
toto všetko dopĺňa slalomom medzi koňmi. Do cieľového mesta je to už iba
záležitosť gravitácie, ale občas jej treba pomôcť. Je po víkende a môžeme si
ísť nakúpiť niečo na raňajky a niečo od smädu na vrchol aj pod vrchol. Niektorý
idú navštíviť Lurdy a zvyšok sa s pôžitkom oddáva miestnej gastronómii.
3. etapa - Utorok 15.10., Argelès-Gazost - Cadéac
Hotel: Cadéac, Logis Hotel du Val d'Aure
Col du Tourmalet
Average grade: 7.4 %
Length: 19 km
Height top: 2115 m
Elevation: 1404 m
Maximum: 10.2 %
Col de l’Aspin
Average grade: 6.7 %
Length: 12 km
Height top: 1489 m
Elevation: 642 m
V noci prší. Ráno sú cesty mokré a je sychravo. Včera
som sa pohrával s myšlienkou vybehnúť si ráno na Hautacam, vyvrcholenie
nasledujúcej TdF. Samozrejme to bolo len poblúznenie z plného žalúdka. Dnes je
na programe legenda Col du Tourmalet. Pochopiteľne, že sme ho nevynechali ani
pri ostatnej návšteve, ale dali sme si ho z opačnej strany. Na Tourmalet
je tento rok cesta zarúbaná. Boli tu obrovské záplavy. Strhnuté cesty, mosty,
domy. Od stanice lanovky vedú do sedla dve cesty, ktoré sa opäť spájajú ešte
pred vrcholom. Ja som sa rozhodol pre variant, ktorý sa jazdí aj na pretekoch a
ide o cestu, ktorá nie je prístupná pre autá. Pridáva sa aj Ondrej s
Andrejom. Cesta uzučká plná kameňov a zvieracieho trusu. Pri fotení strácam
kontakt a ďalej pokračujem vo voľnom tempe. Kvôli oblačnosti nie je vidno
observatórium na Pic du Midi de Bigorre, na ktorý vedie z Tourmaletu
nespevnená cesta. Plus takmer 8 kilometrov a 762 výškových metrov. Necelý
kilometrík pod vrcholom ma obieha naše auto, takže zámer doraziť po ňom a
neklepať kosu sa podaril. Bombónikom je záverečná pasáž, práve tu sa nachádza
maximum. Ide o najvyšší bod celého etapáku a treba dodať telu vypotené
minerály vhodným iontovým nápojom. Včera doplnené zásoby piva neboli zbytočne
vyhodené peniaze. Opäť tu chýba socha cyklistu menom Octave Lapize, a je jasné,
že sa ešte budem musieť vrátiť. Aspoň že som si včera kúpil magnetku. Na
zjazd sme nastúpený v kompletnej zostave. Pri zjazde idem klasicky posledný.
Vidím chalanov obdivovať nafúknutú kravu s húfom supov. Reku kuknem aj ja. No
mám menšie problémy s vypínaním tretry a padám na Milošove zadné koleso. Jak
som ja priletel, tak supy odleteli. Ondrík bude mať večer prácičku. Mavic
odolný voči dieram neodolal bočnému nárazu a trochu sa pokrivil.
Po prejazde Sainte-Marie-de-Campan stáčame na juh
na Col de l’Aspin. Nová výzva, podľa parametrov trošku dlhší, no
profilovo kopček do pohody. Slovenskí fanúšikovia tu zanechali stopu a my si
môžeme zajazdiť v spoločnosti Peťa Sagana. Konečne nápis môjmu srdcu blízky. Ku
koncu skúšam aké je to točiť 90 do kopca. Skúsil som a už to robiť nebudem. Nie
je to rovina a ostanem pri svojich 75. V Cadéacu nám fandí autobus plný detí,
ktorý nás sprevádzal už pri zjazde. Teraz však mali pauzičku pri krásnom kostolíku
a vytvorili nám pravú cyklistickú kulisu. Pri hľadaní hotelu prvýkrát jazdíme
viac ako je potrebné a aj napriek navigácii sa otáčame a to nám stačilo
pokračovať iba 300 metrov. Pekný hotelík a kuchyňa opäť fantastická. Navyše nám
ako cyklistom urobili dve misy zapekaných cestovín ako pozornosť. Viktor má
dnes narodeniny a my sme sa stali jeho hosťami.
Col de Peyresourde
Average grade: 6.6 %
Length: 9.96 km
Height top: 1569 m
Elevation: 655 m
Col de Menté
Average grade: 9 %
Length: 9.5 km
Height top: 1349 m
Elevation: 844 m
Col de Ported d’Aspet
Average grade: 9.7 %
Length: 4.4 km
Height top: 1069 m
Elevation: 429 m
Maximum: 17 %
Andrej na dnes naplánoval tri kopce. Dĺžkou priemerné
no náročnosťou postupne gradujú. Ráno jemne prší. Pozvoľna stúpame takmer od
začiatku. Cesta mokrá, ale do kopca to nevadí. Postupne vychádzame z lesa a
sedlo je viditeľné už z diaľky. Auto zastavilo 200 m od vrcholu a pri ňom
aj Miloš s Andrejom. Ja idem ďalej, kým neprejdem okolo tabule, nezostupujem.
Aj stúpanie na Pezinskú Babu vždy končím až na hornom parkovisku. Vrchol je
vrchol. A takto jednoducho si "pripisujem" vrchársku prémiu. Kvôli
vrcholovej fotke sa aj tak všetci presúvame k vrcholovému kameňu. Hneď ako
opúšťame sedlo, začína pršať a je to prvý riadny dážď, čo nás zastihol za
jazdy. Po pár minútach musím odložiť okuliare, lebo vidím iba na jedno oko.
Pršať prestalo rovnako rýchlo ako začalo. Zostáva len nepríjemný pocit zo stekajúcej
vody. K ďalšiemu kopcu je potrebný 20 kilometrový presun.
Col de Menté začína hneď zhusta, prvý kilometer s
priemerom 11%. Po troch dňoch sa cítim dobre rozjazdený, nohy oddýchnuté, v
prvom stúpaní som ich netrápil, a tak to môžeme trochu rozbaliť. Andrej sa
odpája ešte v dedine a tak idem sám. Snažím sa nepresiahnuť trojku zónu a točiť
okolo 70. Nie je to žiadna pastva pre oko. Oblačnosť, les a slaný pot. Ku koncu
pár serpentíniek, čo väčšinou znamená najlepšie miesto na zrýchlenie. Tie
zákruty vás úplne vystreľujú a nútia zrýchľovať. Kontrolujem si tep, aby som to
v tejto eufórii neprehnal. Konečne si môžem utrieť očí. Mať takýto kopček doma.
Nejaký rezbár tu vystavuje na obdiv svoje diela. Za týmto priesmykom nás víta
úplne iný svet. Slnko.
Bezprostredne po zjazde začína Col
de Ported d’Aspet. Pri tabuli vzbudzujúcej rešpekt všetko zbytočné
odkladám do auta. V 95-tom na TdF tu bol veľmi nepekný pád, do ktorého bolo
zapletených viacero pretekárov a Fabio Casartelli zahynul. Túto udalosť tu
pripomína pamätná tabuľka a pamätník. Ondrej to samozrejme fotí a potom sa
rozhodol rozpútať peklo. Prehnal sa okolo nás, ale našťastie som sa ho stačil
chytiť a môžem si to tu odtrpieť. Ide o krátky kopec a tep si už nekontrolujem.
Ondrej nameral maximum 17% a ja som svoju pumpu roztočil na 171 bpm a prvýkrát
som sa ocitol v päťke zóne. K hotelu je to už iba dole kopcom. Saint-Lory je
malička kamenná dedinka, ale rozhodne nie z doby kamennej. V našich podmienkach
by sme mali problém nájsť krčmu a tuna hotelík. Čakanie na večeru si krátime
pivkom ale radšej volíme terasku, lebo hotel, aby prežil musí suplovať aj tú
našu krčmu. To, čo však ponúka kuchyňa, nie je žiadne suplovanie. Neuveriteľné
päťchodové menu a vínečko k tomu. Ja si to červené víno asi obľúbim. Dnes sa
stal hostiteľom Andrej. Ďakujem chlapci. Jediná chybička hotela bola absencia
kobercov v tomto vlhkom a chladnom počasí, ale mi sme sa tu prišli len vyspať.
Večer sa opäť jemne rozpršalo.
5. etapa - Stvrtok 17.10., Saint-Lary - Tarascon-sur-Ariège
Hotel: Tarascon-sur-Ariège, Hotel Confort
Col de la Core
Average grade: 5.1 %
Length: 17.5 km
Height top: 1395 m
Elevation: 885 m
Col d’Agnes / Port de Lers
Average grade: 8.2 / 5.7 %
Length: 10.2 / 3.8 km
Height top: 1570 / 1516 m
Elevation: 826 / 216 m
Maximum: 10.5 / 8.2 %
Už klasické ráno s mokrými cestami, ale s krásnou
modrou oblohou a keď sa dolina otvorí, konečne cítime teplo aj bez toho, aby
sme šliapali do kopca. V prvom stúpaní idem voľne s Viktorom a Mišom. Už z
diaľky vidno kam smerujeme, dlhá dolina uzavretá otvoreným svahom. Po tých
vlhkých dňoch tu máme na oplátku takmer letný deň. Pred vrcholom nám Viktor
nastupuje a zdrhá. Takto sa vám odvďačí niekto, keď ho ťaháte do kopca :).
Práca domestika je nevďačná úloha. Po zjazde si môžem dopriať jedno čapované.
Nie je sa kam ponáhľať, večeru skôr nedostaneme. Etapa pokračuje rovinatou
časťou. V prostredí Pyrenejí však žiadna nuda. Na obdiv sa tu núkajú dedinky,
široké údolia a všade prítomné hory. Viktor pri tomto kochaní sa, dáva zemovku,
keď si chcel túto scenériu odfotiť a nepodarilo sa mu vycvaknúť tretru. Nuž
treba fotiť zo sedla. Cestou čakám ešte Ondreja, ktorý má dáke problémy s
garminom.
Vďaka týmto nepodstatným zdržaniam prichádzame, pod
začiatok Col d’Agnes so stratou, na čelo. Aspoň je čo sťahovať. Ondrejovi sa
nechce, tak si idem zazávodiť sám. Ide o vyrovnané stúpania iba s jednou rovnou
pasážou v hornej časti. Najtvrdšie sú prvé tri kilometre, potom sa tu už motá
okolo ôsmich. Ide sa dobre, jediné, čo mi ruší túto pohodu, je pot. Už
včera som si búchal hlavu o barany, že som si nezobral šatku na utieranie potu
a dnes je to tu znovu, a navyše, dnes ešte pekne prikuruje slnko. Kopec sa
postupne otvára a dva kilometre pred vrcholom je oddychová rovinka. Keď sa
cesta začne opäť dvíhať, je tu ešte kilometrík s priemerom 10, mám už Andreja
na dohľad. Dobehnúť som ho nestihol, ale som si pekne mákol. Šiel som rovnako
ako včera na Col de Menté. Zvykli sme si na väčších kopcoch čo to zjesť a keď
je konečne pekne, tak sme to rozbalili pekne na ceste.
Dnes je v programe aj tretí kopec. Ale to je iba taký
krťačinec, krátky zjazd do sedla s jazierkom a ešte kratší výšlap na druhý zub
profilovej vidličky. Dnešná etapa má cez stovku a do cieľa nám zostáva takmer
tridsať. Našťastie sa jedná o časť s veľkým gravitačným bonusom. Andreja
svrbeli nohy po vlažnom tempe, ktorým sa prezentujeme na rovinkách, a tak si
dávame posledných 10 kilometrov v rýchlom tempe. Tepmi na špici sa blížim k tým,
ktoré som dosahoval pri stúpaní. Tarascon, hotel v noci neónmi pripomínajúci
bordel a k tomu ružové izby. Ide už o riadnu civilizáciu, čo využívame na
doplnenie proviantu. Čo sa týka piva, tak tu majú množstvo pív s vyšším obsahom
alkoholu. Víťazom je Maximator 11%. Humus, nedokázal som to dopiť. Ako keby ste
do piva vyliali poldecák. Cestou na hotel sa ideme na večerať. Konečne steak.
Dohodli sme sa, že posledné dve etapy spojíme a k Stredomoriu dorazíme už
zajtra a v sobotu môžeme stráviť v aute. Francúzi majú novú trojrozmernú
včielku Máju.
6. + 7. etapa - Piatok 18.10., Tarascon-sur-Ariège - Le Barcarès
Hotel: Port Leucate, Résidence du Port
Col de Pailherès
Average grade: 6.9 %
Length: 18.6 km
Height top: 2001 m
Elevation: 1281 m
Maximum: 9.6 %
Posledná etapa, žiaľ. Máme pred sebou jeden kopec a
170 kilometrov. Obliekanie dresu po piatich dňoch je dosť nechutná záležitosť.
Pocit vlhkosti sa však rýchlo stratí. Nebudem predsa špiniť nový dres. Dnes to
vyzerá na opäť krásny deň. Začíname po rovine a nejako sa neviem udržať v
balíku. Ešte trávim tuniaka a oni idú tak rýchlo. K stúpaniu je to okolo 25 kolimetrov
a tak dúfam, že sa telo naštartuje. Toto stúpanie patrí k tým najdlhším. V lese
sa cítim už lepšie, ale ešte to nie je ono. Znovu prechádzame lyžiarskym
strediskom ako u väčšiny pyrenejských priesmykov. Teraz mi je už jasné, že môj
motor je nejaký pridusený a viac ako 130 úderov z neho nedostanem. O stíhaní
Andreja nemôže byť dnes ani reči. Takže otvoreným svahom pekne vo vychádzkovom
tempe až na vrchol. Papradie alebo trávy na svahoch sú tu krásne sfarbené do
červena. Napriek tomu, že sme vo výške 2000 metrov nad morom je tu príjemne
teplo. Po tom, ako sme sa skompletizovali, môžeme buchnúť šampanské. Včera Mišo
kúpil jabčák s nízkym obsahom alkoholu. Nikto šampanskému neholduje a na
symbolicky prípitok úplne postačuje. Nebola to žiadna striekanica, podcenili
sme zatrepanie. Namiesto dútnika som si ubalil cigaretku.
Col de Pailherès je prvým kopcom na východe. V
poslednej dobe sa dosť často objavuje v itinerári TdF. Tento rok bol najvyšším
bodom, 2001 mnm. Bol to náš prvý kopec v Pyrenejách. Z tejto strany sa mi až
tak nepáčil, ale zjazd bude to najkrajšie, čo Pyreneje ponúkajú. Aspoň, ak si
dobre pamätám. Dlhé úseky striedajú tie najserpentínovatejšie serpentíny, v
hornej časti uzučká cesta v krásne sfarbenej jesennej krajine. A ešte si
pamätám, že bol dlhý a svinsky ťažký. Skutočnosť je ešte krajšia. Do Axatu
cesta vedie dlhým údolím, ktorému kraľuje tiesňava St. Georges. Pamätal som si
to oveľa kratšie, a to klesáme. Slnečná idylka tu končí. Ocitáme sa v
sychravom, zamračenom údolí a za Axatom začína na chvíľu pršať. Čím viac sa
vzďaľujeme horám, tým je cesta suchšia. Ideme v balíku, poctivo striedame a
rýchlosť si udržujeme okolo 30. Ide sa mi neporovnateľne s ránom. Máme pred
sebou semafor. Spomaľujeme a zrazu rana. Chvíľu som pozeral do zeme, ale stihol
som sa vyhnúť na zemi ležiacemu Ondrejovi. Keď bol takýto semafor v kopcoch,
tak sme nečakali a išli, ale teraz sme na hlavnej ceste s inou premávkou.
Ondrej bol v tom, že pôjdeme, a tak si začal odbaľovať tyčinku. Tá ostala na
ceste tiež. Najprv som si myslel, že mu ušlo. Našťastie to bolo v malej
rýchlosti a Ondro sa iba trochu doškrkal. Odnieslo si to hlavne oblečenie,
takže svoju funkciu splnilo.
Po menšom blúdení sa ocitáme na pobreží Stredozemného
more. Fúha, dokázali sme to. Cestou k hotelu stretávame Braňa na bicykli. Nieže
by trpel deficitom, ale už hodinu hľadá hotel. Všetky vyzerajú rovnako. Asi po
pol hodine zisťujeme, že parkujeme iba sto metrov od neho. Pobrežie ani hotel
sa mi nepáči. Ani včera to nebolo bohvie čo. Čím ďalej od hôr a čím väčšie
mesto, tým to bol horšie. Aj po západe slnka tu môžeme chodiť v tričku. Jedlo
však aj tu je fajné. Najlepšie bolo to, že ani jeden deň sme nejedli to isté.
Zatiaľ všade, kde sme boli ubytovaní, ponúkli nám garáž na bicykle, iba tu nie.
Nebolo to však na obtiaž. Vďaka tomu sme ich naložili do auta a boli pripravené
na transport.
Vstávame ešte za tmy. Svitá tu neskôr. Je tu mrzko,
spojenie dvoch etáp bola dobrá voľba. Aj cestovanie cez deň je príjemnejšie ako
v noci, aj keď tomu sa nevyhneme, keďže na nás čaká 1700 km. Super vec na
tomto aute je, že sa v ňom môžem postaviť. Andrej zabezpečil na nočnú časť pár
fľašiek vína a cesta pekne ubieha. Domov prichádzam o druhej v noci. Cítim sa
dosť rozbitý a teším sa do práce, kde si konečne oddýchnem.
Ďakujem za možnosť zúčastniť sa tohoto podujatia.