Po roku mám
opäť možnosť stretnúť sa s partiou fotríkov a ísť preskúmať nejakú tú
destináciu v Rakúsku alebo v priľahlých alpských krajinách. Priľahlé
alpské krajiny sme zavrhli a zvolili sme niečo blízke. Salzburg volíme ako najbližší Bundesland. Obligátna mailová komunikácia, Martin ruší účasť kvôli
malému počtu letných víkendov, Jano (pre mňa nový člen) účasť potvrdzuje a
Michal bookuje penzión v Saalbachu.
Sobota 22.8.2015, 13:30 CEST, Saalbach, Bergerkreuzweg 56, Thurnerhof. Penzión je na kopci, na začiatku Saalbachu. Každý
výjazd si bude od nás vyžadovať disciplínu a dokonalé plánovanie, aby sme zo
seba neodovzdali na trailoch všetko a niečo si ušetrili aj na úplný
záver. Je to v podstate samota blízko centra s výhľadom na mesto.
Michal si objednal mapu, niečo sme pobrousovali a už cestou sme sa dohodli
na scenári prvého dňa. Niekam do kopca, povymetať dáke miestne Alme. Ubytko sa
nachádza priamo na jednej cyklotrase a práve na našej prvej. Cieľom je Panorama
Alm. Lucka mi dala za úlohu ju preskúmať, lebo sa jej pozdávala, keď si
čekovala, kam si to vlastne ide tatko oddýchnuť od rodinky. Dcéra s obľubou
rozprava ako si chodí tatík do práce oddychovať od nás. Štrková cesta, samozrejme
do kopca, nás privádza na vytúženú Alme. Výhľad, ako inak panoramatický. Kopce
všade okolo, dolina pod nami a kravy priamo pod terasou. Ani tu nie je
núdza o personál, s ktorým nie je problém sa dohodnúť a to bez
nutnosti ovládania deutche Sprache. Našinec si vystačí aj s rodným jazykom.
Avšak „Ein Weizen, bitte“ si už objednať dokážem. Momentálne som viac smädný
ako hladný a preto kulinársky orgazmus odďaľujem ďalším pivom. Cestou dole je aj
briežok hore. Trošku som si šliapol, že kuknem za zákrutu. Cestou spať však
nikoho nestretám. Nevadí, stretneme sa na apartmáne. Opúšťam
šotolinu a skúšam turistický chodník, potom lúku a ocitám sa na nejakej
farme. Nikde nikoho otváram si elektrické zábrany a pokračujem zjazdom po
ceste do Saalbachu. Tam skúšam miestny trail po zjazdovke a už iba
spomínaný výšľap k penziónu. Chalani sú už tu. Máme dve izby
s kuchynkou a balkónom. Nič veľkého, ako minulý rok v Ischgli, ale
postačujúce. Na večeru ideme do mesta, a to čo sme si zvolili, je dosť slabé čo sa jedla týka, ale
majú aspoň plynové vyhrievače. Večer to už nie je na tričko s vestou. Pivo na
víkend som vypil už v aute, aspoň som sa s ním nemusel vláčiť po
schodoch, a tak večer zachraňuje Janova slivovica. Ej reku, nalej ešte za
jeden ... dobrá je.
Musím povedať, že včera bolo viac pivkovania ako bicyklovania, ale začiatky
bývajú vždy ťažké a treba sa s nimi popasovať. Na nedeľu sme si vybrali dva vrcholy, ktoré tvorili
včerajšiu panorámu. Schattberg-Ost a Schattberg-West. Vyrážame až na obed, po
omši. Spúšťame sa do susedného Jausernu, kde točíme do doliny s miernym
stúpaním. Asi po troch zahrievacích kilometroch to začína byť konečne
zaujímavé. Sklon má svoje kvality, našťastie ide o šotolinu a tým
pádom je to zjazdné. Najhoršie je to pod sedlom medzi Ost a West. Ako prvý,
poctím svojou návštevou Ost s výhľadom na skalnaté vrcholy na severe. Erárne lehátka
nevyužívam a ponáhľam sa na West, lebo tam sa máme stretnúť. Skôr ako sme
sa rozdelili, sme sa dohodli, že chalani pôjdu priamo na sever a stretneme
sa na chate. Tu musím potupne tlačiť. Ani šotolina nepomáha. Po krátkej
obhliadke vrcholu s výškou 2096 mnm a pohľade do doliny Saalbachu nájdem miesto na
terase za sklenenou zástenou sa môžem vysušiť. Dávam mňamku, jeden Hefe
Weissbier a čakám. Pri pohľade na ľadovce v okolí Großglockneru spomínam na Großglockner-Hochalpenstraße. Prichádza SMS od chalanov: "my sme na pive na Limberg Alm". Je tu spústa bikerov downhillakov. Tu začínajú všetky traily
okrem X-line, ktorý začína na Oste, ale to je čierna. Nič pre mňa. Aj napriek zábranám ma občas ma ofúkne. Dosť fučí. A najmä keď sa slnko schová za mraky, by som bol radšej na biku. Mohol som si nabaliť aj
viac oblečenia, veď ruksačik mám priestranný. Trampolína je tu základným vybavením každej Alme. Potešilo ma, že aj tu behajú
deti bosé. Nie je to diagnóza len mojich dcér. Po hodine vidím pohyb na ceste a postavičky
sa mi darí identifikovať. Samozrejme, že aj chalani sa musia posilniť. Zjazd sa
mi nepáči. Je to na mňa príliš kamenisté, ruky bolia, technika chýba. Potom
však nasleduje nádherný úsek po vrstevnici. Takéto ja môžem. Šotolinový zjazd
končí v Hinterglemme. Vyzerá to tu živšie ako v Saalbachu. Je krásne,
tak dáme pivnú koštovku a potom už len popri potoku domov. Dnes žiadne riskovanie u miestnych. Slivka,
danielia a jelenia saláma, rôzne paštéty, syry a cesnak - vôňa domova. Mišo doniesol kameru, tak si môžeme pozrieť, ako
by sme to videli počas jazdy, keby sme mali oči namiesto bradaviek. Nepoužíva uchytenie na
helme ale hruďák. Super pohľad, keď začnú kolená vyskakovať do obrazovky.
Penzión disponuje aj saunami a dnes som neodolal a skúsil som to.
Vyrážame traja, smer Hinterglemm. Opáčime svahy, na ktoré sme
sa dívali včera. Stúpame na Reiteralm. Súčasťou Alme je aj Heilkräuter-Alpenblumenweg. Toto si nechám na budúcu
návštevu s deťmi. Na predošlej stanici lanovky sú aj hravé náučne chodníky,
kde môžu deti všeličo objavovať. Po krátkom občerstvení ešte
kúsok do kopca a potom serpentínkami dole na druhú stranu. Po zjazde sme
to moc neošéfovali a ocitáme sme sa mimo mapy. Do Hochfilzenu – rakúskej mekke biatlonu (mojím najobľúbenejší pasívnym
zimným športom) - sa musíme vrátiť 12
kilometrov. Na papanicu sme na mape našli See Alm. Chatka je situovaná pri
mokradi nad cyklochodníkom, medzi Hochfilzenom a Leogangom. Majú iba
studenú kuchyňu. Zdá sa mi to trochu drahé ale papanica parádna. Inak, keď to
tak zhrniem, jazdíme iba na pivo, to najdrahšie palivo, aké je 8-10 €/liter. Dnes
je to ešte ekonomická jazda, vzhľadom na prejazdenú vzdialenosť. Z cyklochodníka berieme prvú odbočku s tabuľkou 19%.
Jano sa bráni, ale nechá sa zlomiť, aj keď v Leogangu čaká lanovka. Po
hodnej chvíli to otáčame, lebo ono to vôbec nevyzerá na modrú trasu, vhodnú aj pre malé deti. Dnes už druhá chyba pri práci s mapou. Opúšťame pôvodný
plán a volíme lanovku. Len aby sme stihli ešte poslednú jazdu. Odbočili sme
asi o sto metrov skôr. Lanovka ešte ide a konečne môžeme využiť Joker
Card, tj. vezieme sa zadara. Pod lanovkou sa tu nachádza DH trať, drevené zákruty, strminy
medzi stromami, skoky. Skalnaté hory, čo sme včera obdivovali, sú
priamo nad Leogangom. Cestou lanovkou len čumím. Z vrcholu lanovky je krásny
singláč na Schönleiten-Hütte. Potom už overená Panorama, ale dávame iba pivo. Volal Jano, že už sa vrátil z Zell am See. Správne, tento ročník tu máme Janov dvoch. Dostal defekt, tak si
stopol jednu babku a ponúkol sa, že nám pripraví večeru. Aby sme nechodili stále
tou istou cestou, rozhodli sme sa pre turistický chodník. Príjemná jazda
s jemným sklonom. Mišovi sa tak páči okolitá scenéria, že nám dopraje si
posedieť a ešte chvíľku si to tu užiť. Po výmene duše opäť do
pedálov. Asi po sto metroch dostávam hadí kusanec. Šahám do vaku a duše
nikde, musel som ju zabudnúť na prvej chate, keď som lovil peňaženku. Našťastie
mám lepenie. Chodník končí a Mišo má bicykel opäť hore značky.
Môžete jazdiť roky bez defektu a potom sa vám stane, že na 500 metroch
dostanete tri. Teraz je na rade Jano. Po záverečnom výšľape nás čaká prestretý
stôl. Cestoviny nemajú chybu. Aj vďaka blúdeniu sme dnes najazdili kopec
kilometrov. Bolo to síce dosť asfaltu, ale ako tréning na Dubnicky maratón,
ktorý ma čaká po príchode domov, je to len dobré. Som zvedavý, ako to na Duničáku dopadne. 100 km MTB je predsa už len nakladačka.
Od rána prší. Konečne dážď. Po minulé ročníky boli daždivé
takmer všetky dni. Žeby to súviselo s Martinom, ktorý tento rok vynechal? O rok sa to dozvieme. Na bike to zatiaľ nevyzerá. Vyrážame na potulky
do Hinterglemmu. Treba doplniť zásoby duší. Dážď prestáva a s Mišom
vyrážame na hrebeň medzi Lengau a Hinterglemmom. Janovia idú na trip na štyroch do Kitzbühelu. Začína trošku pršať, ale na Hochalm nezastavujeme a pokračujeme v stúpanní. Na Rosswaldhütte koštujem tmavý weizen.
V porovnaní s predošlými dňami sa citeľne ochladilo, je 13 stupňov. Na
Reiterkogel je to ešte kus do kopca. Ale taký, aký sa pred nás postavil, som
nečakal. Je to riadna výzva, ale s krikom to dávam. Neviem, či som niekedy išiel strmšiu
cestu. Dnes je to iba šotolina, našťastie. Hrebeň je dokonalou atmosférickou
bariérou. Na druhej strane svieti slnko ale Hinterglemm je stále
v mrakoch. S príchodom na penzión prinášame slnko aj do Saalbachu. Večeru dávame
v Hinterglemme. Bez steaku neodídem.
Deň odchodu. Všetko pobaliť, odviezť sa do Hinterglemmu
a môžeme vyraziť. Ideme preskúmať, čo uzatvára toto údolie. Ide totiž
o netranzitnú dolinu. Je tu obrovský lanový park s „vodným“ detským
parkom. Nejde o žiadne kúpanie, ale dá sa čľapotať v potôčiku.
Rakúšania majú zmysel pre humor. Prasiatka majú mená Her Schnitzel Fritz a Freulein
Kotlete Ema. Na konci údolia je najkrajšia Alme, Saalmalm s terasou do
doliny. Krásna bodka. Sem to dokážem dať aj s vozíkom a sedačkou. Nie som
vodičom, takže weizen, weizen a panvička a už sa mi nechce robiť žiadne výkonovky.
Ďalšieho výšľapu na Alme sa zriekam a môžeme vyraziť domov. Črtá sa budúcoročná rodinná dovolenka. Ak budú poslúchať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára