Piatok večer sa už neviem dočkať odchodu ale posádka stále nechodí. Konečne volajú, balíme a fičíme smer Pyreneje. Z 1700 km postupne ubúda rovnako ako z Luckiných koláčikov. Prechádzame Rakúskom, Talianskom až na juh Francúzska a tu sa nestíham diviť nad rýchlosťou mýtnic. Do koša hodíš za hrsť mincí a v momente ti to vydá. Do údivu ma dostáva aj german version Waterloo. Ani Slíže sa nechytajú. Celá „Túr“ má iba jeden pevný bod a to je štart: 
Axat vo Francúzsku. Snaha nájsť tu nejaké ubytovanie je márna, jeden hotelík je obsadený ale našťastie je v okolí množstvo kempov. Postupne ich prechádzame ale všade je prázdno. Neskôr sa dozvedáme, že kempy sú v prevádzke iba od júla do augusta. Postupnou komunikáciou s domorodcami sme nasmerovaní do Languedoc-Roussilloné ubytovanie aj s raňajkami. Na večeru si dávam steak aby som mal zajtra energiu na prvý pyrenejský hrb. Aj ujo Holanďan tvrdí, že sa jedná o veľmi pekný kopec ktorým viedla aj tohtoročná Tour. Tu na západe slnko zapadá o hodinku neskôr ale aj neskôr svitá. So vstávaním sa preto neoplatí moc ponáhľať.
Axat vo Francúzsku. Snaha nájsť tu nejaké ubytovanie je márna, jeden hotelík je obsadený ale našťastie je v okolí množstvo kempov. Postupne ich prechádzame ale všade je prázdno. Neskôr sa dozvedáme, že kempy sú v prevádzke iba od júla do augusta. Postupnou komunikáciou s domorodcami sme nasmerovaní do Languedoc-Roussilloné ubytovanie aj s raňajkami. Na večeru si dávam steak aby som mal zajtra energiu na prvý pyrenejský hrb. Aj ujo Holanďan tvrdí, že sa jedná o veľmi pekný kopec ktorým viedla aj tohtoročná Tour. Tu na západe slnko zapadá o hodinku neskôr ale aj neskôr svitá. So vstávaním sa preto neoplatí moc ponáhľať.Nedeľa
Ráno nás čakajú pripravené chutné raňajky v spoločnosti domácich, pofotíme miestne mapy, dofúkame kolesá, Lucka si nastaví navigáciu a môžeme vyraziť. Do Axatu to je cez malý kopček a za dedinou vchádzame do úzkej tiesňavy podobnej vstupu do Vrátnej.
Postupne sa to začína dvíhať. Sprievodné vozidlo na nás kde je to možne čaká, čo niektorý využívajú na zateplenie. Toto je najväčšia výhoda ktorú doprovodné vozidlo poskytuje, obliecť sa na kopci, vyzliecť pod ním alebo ako kto potrebuje. Po odbočke z hlavnej nás víta tabuľka, že 14 kilákov smerom v hor. Lucka sa pri odstávkach venuje ďalšej kratochvíli, za ktorú sme jej vďačný a vďaka nej budeme mať na čo spomínať aj s odstupom času. Parádne fotečky máme porobené. Cestou do sedla sú dve dedinky. Za Mijanes mi asi tristo metrov robí spoločnosť hnedá Medyra (Berger des Pyrénées à face rase - pyrenejský ovčiak s krátkou srsťou v tvári) so zvončekom na krku. Dobre na tomto stúpaní je to, že si je kde oddýchnuť. Pri ďalšej Luckinej zastávke sa zbavujem prilby a okuliarov. Tento rituál budem praktizovať pod každým kopcom. Posledné štyri kilometre sú zvlášť chrumkavé s maximom cez 12% a preveria našu pripravenosť. Tu už nie je kde oddychovať až na vrchole. 
Prekvapujú ma krátke serpentíny, ako rýchlo sa v nich dá isť, stúpanie takmer necítim. Potom však nasledujú tiahlejšie úseky a tie ma uzemňujú. Na začiatku stúpania som si na digitálkach nastavil zobrazovanie nadmorskej výšky, čo som u nás na rovine nevyužil ale tu je to užitočný údaj. Cieľová fotka sa mi dnes neušla lebo som si do toho moc dupol. Cítil som sa dobre a možno aj vďaka ťažkým prevodom (39-25) s ktorými sa moc pomaly ísť nedá, alebo som bol nadopovaný kvapkami do nosa a paralenom, keďže som dva dni pred odchodom ochorel. Z ohľaduplnosti k ostaným som cestoval s rúškom a potom sa stávalo, že z času načas posádku strašil resurrector Michael Jackson.Na vrchole sa posilňujeme pivom ale aj jedlom. Po oddychu nasleduje prvý zjazd. Mišo je neuveriteľne rýchly, rovnako ako na aute. Po takomto zjazde sa len ťažko dostávam do tempa, nie a nie sa rozbehnúť.
Počas výstupu do druhého sedla, Mišo vymieňa pohodlie bicyklového sedadla za komfort sedadla autového. Po klesaní začína fúkať protivietor ale ešte sme odhodlaný bojovať do tretieho sedielka. Na vrchole to balíme, už aj čas pokročil a treba sa premiestniť a nájsť nejaký prístrešok. Vytúžená stovka dnes nepadla a ani jedna etapa už dnešnú čo do dĺžky neprekoná. Najťažšia etapa čo sa týka priemernej tepovky, dĺžky aj profilu jeden kopec a dva hrby. Čo sa dojmov týka, tak prvý je vždy prvý.Balenie bicyklov prebieha vždy rovnako, tri kúsky na nosič na ťažnom a jeden pozbavený kolies do kufra a k tomu máme ešte dve náhradné kolesa. Našťastie máme veľký a pohodlný kár. Keby sme vedeli, že kempy sú „fermé“, tak by kufor neokupovali spacáky a iné podobné šúľky, a miesta by bolo habadej. Pollitrové šúľky nie sú súčasťou kempingového príslušenstva, tie sú potrebne vždy a všade.
Odchádzame do Španielska. Priamo na hraniciach je mesto Puigcerdà. Malá zaujímavosť zo zemepisu, dva kiláky od hraníc sa vo Francúzsku nachádza nacelých 13 km štvorcových španielskeho územia s mestom Llivia. Chalani chcú kúpiť SIM-ku aby sme mali net na hľadanie ubytka a plánovanie ďalších trás. Dnes je nedeľa tak sa musíme spoľahnúť na domorodcov. Ak je to so španielmi ťažké, tak aké je to potom s kataláncami. Po dlhšom blúdení končíme normálne v hoteli. Najdrahší nocľah aký sme mali. Na večeru ideme skúsiť bájne španielske menučko: predjedlo, hlavné a dezert, brutál pomer cena-výkon, na ktoré Andrej nedá dopustiť. ... ale to bol na západe. Tetula vie iba katalánsky, čo to pomiešala ale nebolo to to najhoršie čo sme mali, i keď na včerajšie francúzske sa to nechytá. Objednávam si to o čom nemám ani šajn, snažím sa preniknúť do tajov miestnej gastronómie. Jedno zákutie sa darí odhaliť aj Lucke, výberom dezertu keď dostáva jogurt servírovaný priamo v kelímku z carrefouru, aspoň vie čo je.Pred večerou sme si dali nahriať saunu, a tak sa s Andym ideme wellnessovať. Sauna prekladaná jacuzzi nás dúfam pripraví na ďalšie výzvy. V noci prší a objavujú sa úvahy opustiť Pyreneje a presun na juh. Na hotely je wifina tak zisťujeme počko, plánuje sa ďalšia etapa a hľadá sa nocľah v predpokladanom cieli. Dáme Pyrenejam ešte šancu, veď sú 430 km dlhé a 140 široké, takže niečo sa tu ešte dá pojazdiť. Po dnešnej skúsenosti som prestal snívať o 24% stúpaní na Angliru.
Pondelok
Raňajky dnes máme vo vlastnej réžii. Konečne sa zmenší aj obsah proviantu, aj keď som si ho teraz vzal len minimálne. Cesty sú ešte mokré ale už neprší i keď je zamračené. Dnes sa neopálime, ale na druhú stranu ani moc nespotíme. Pred odchodom chalani kupujú simku, ale trvá to neskutočne dlho, no hádam hodinu im to zabralo, kataláncom zaprdeným.
Autom sa vezieme pod kopec, ale vystupujeme skôr aby sme mali približne 10 km na rozjazdenie. Pod kopcom čaká Lucka dávam dole návleky, je mi v nich kua teplo a veď sa ide do kopca. Kým som sa bol vysrať chalani mi zdrhli, vraj ich dobehnem. Začiatok sa mi zdá dáky ťažký nemôžem sa dostať do tempa. Wellness zrejme nezapracoval ako mal. Našťastie najťažší je dnes začiatok, potom je to pohodička, len je to dlhé. Dobieham chalanov a pokračujeme spolu do malej dedinky. Za ňou to chvíľku klesá. Kua aká mi je zima. Strašne tužím po návlekoch. Tu sme sa trochu roztrhali a pokračujem s Mišom. Nasleduje tiahle stúpanie, nie a nie skončiť. Nasleduje dlhá vrstevnica. Na konci záverečného stúpania nastupuje Mišo a vyhráva dnešnú horskú prémiu. Je tu hnusne, oblaky a zima. Iba 8 celziov, ale na obligátnu vrcholovú cigaretku, pivko a jabĺčko si čas nájdem. Pred zjazdom sa obliekame a fičíme dole. Pri zjazde ma Mišo volá do vleku ale nechcem sa zabiť, veď mi to nejde ani na rovinke. Dole je príjemných 20. Cesta stále jemne klesá, pokračujeme v pohodovom tempe. Za prvým tunelom musíme pauzovať. Máme tu prvý defekt ktorý si pripisuje Ondrej. Do tretieho tunela už nelezieme, ale ho obchádzame pôvodnou cestou. A tu proste paráda, onitovaný kaňon. 
Mať tak teraz so sebou lano, tak sa hneď vešiame. Vyzerá to tu dobre odistené so spústou ciest, do niektorých sa nastupuje priamo z cesty. Vysoko nad nami sú obrovské platňovité skaliská. Ale keďže príroda nás neobdarila zoomom, nevieme či sa aj tam dá lezúniť. Za posledným štvrtým tunelom sa na nás už Lucka nevie dočkať, dosť sme sa zdržali kochaním sa a opravou defektu.
Očistu už vykonávame v hotelíku, ktorý sme si včera našli. Mišovi sa podarilo za asistencie tety recepčnej rozchodiť simku a tak môžeme veselo plánovať zajtrajšiu etapu. Teta bola pôvodom Rumunka hovoriaca po anglicky, takže pohoda. Pri hľadaní reštaurácie si Lucka kupuje druhu paličku a Mišo sa s ňou učí krívať.
V tejto pueblo začínajú variť až od dvadsiatej prvej. Spoločne s Ondrejom odchádzam na hotel naštartovať trávenie slaninkou. Nie je zdravé veľa piť s prázdnym žalúdkom. Nemajú menu, s týmto sme nerátali. Objednávame si niečo z hlavných jedál. Čašník spíkuje a tak sa aj dozvedáme čo budeme jesť. Keď mu prezradíme odkiaľ sme okamžite sa chytá a vysype zo seba „kurva“ a „tri piva“. Naučil sa to od bratrancovej priateľky, ktorá je zo Slovinska.
Vyberáme si všetci to isté hovädzie s hríbovou omáčkou. Za 10 éčok sa musíme parádne najesť. Keď to doniesol, nechápavo na seba čumíme. Čo do objemu by som povedal, že ide o predjedlo. Na tanieri pár plátkov mäsa poliatych hubovou omáčkou. Andrej si objednáva ryžu. Spotrebujeme päť ošitiek chleba aby sme sa trochu zasýtili. Samozrejme, že lepšie by to bolo keby sa tí južania naučili piecť skutočný chlieb. Asi po štvrť (ajhľa slovo bez samohlásky) hodine čo sme dojedli, chlapík prifrčí s tanierom plným ryže. No toto keby sme mali skôr, tak by sme sa najedli asi všetci. O dezert sme sa už nepokúšali. Pri predstave, že tu máme isť zajtra na raňajky sa mi ťažko zaspáva. Slovami Karola Šebestu „toto je tragické mesto“.
Raňajky dnes máme vo vlastnej réžii. Konečne sa zmenší aj obsah proviantu, aj keď som si ho teraz vzal len minimálne. Cesty sú ešte mokré ale už neprší i keď je zamračené. Dnes sa neopálime, ale na druhú stranu ani moc nespotíme. Pred odchodom chalani kupujú simku, ale trvá to neskutočne dlho, no hádam hodinu im to zabralo, kataláncom zaprdeným.
Autom sa vezieme pod kopec, ale vystupujeme skôr aby sme mali približne 10 km na rozjazdenie. Pod kopcom čaká Lucka dávam dole návleky, je mi v nich kua teplo a veď sa ide do kopca. Kým som sa bol vysrať chalani mi zdrhli, vraj ich dobehnem. Začiatok sa mi zdá dáky ťažký nemôžem sa dostať do tempa. Wellness zrejme nezapracoval ako mal. Našťastie najťažší je dnes začiatok, potom je to pohodička, len je to dlhé. Dobieham chalanov a pokračujeme spolu do malej dedinky. Za ňou to chvíľku klesá. Kua aká mi je zima. Strašne tužím po návlekoch. Tu sme sa trochu roztrhali a pokračujem s Mišom. Nasleduje tiahle stúpanie, nie a nie skončiť. Nasleduje dlhá vrstevnica. Na konci záverečného stúpania nastupuje Mišo a vyhráva dnešnú horskú prémiu. Je tu hnusne, oblaky a zima. Iba 8 celziov, ale na obligátnu vrcholovú cigaretku, pivko a jabĺčko si čas nájdem. Pred zjazdom sa obliekame a fičíme dole. Pri zjazde ma Mišo volá do vleku ale nechcem sa zabiť, veď mi to nejde ani na rovinke. Dole je príjemných 20. Cesta stále jemne klesá, pokračujeme v pohodovom tempe. Za prvým tunelom musíme pauzovať. Máme tu prvý defekt ktorý si pripisuje Ondrej. Do tretieho tunela už nelezieme, ale ho obchádzame pôvodnou cestou. A tu proste paráda, onitovaný kaňon. 
Mať tak teraz so sebou lano, tak sa hneď vešiame. Vyzerá to tu dobre odistené so spústou ciest, do niektorých sa nastupuje priamo z cesty. Vysoko nad nami sú obrovské platňovité skaliská. Ale keďže príroda nás neobdarila zoomom, nevieme či sa aj tam dá lezúniť. Za posledným štvrtým tunelom sa na nás už Lucka nevie dočkať, dosť sme sa zdržali kochaním sa a opravou defektu.Očistu už vykonávame v hotelíku, ktorý sme si včera našli. Mišovi sa podarilo za asistencie tety recepčnej rozchodiť simku a tak môžeme veselo plánovať zajtrajšiu etapu. Teta bola pôvodom Rumunka hovoriaca po anglicky, takže pohoda. Pri hľadaní reštaurácie si Lucka kupuje druhu paličku a Mišo sa s ňou učí krívať.
V tejto pueblo začínajú variť až od dvadsiatej prvej. Spoločne s Ondrejom odchádzam na hotel naštartovať trávenie slaninkou. Nie je zdravé veľa piť s prázdnym žalúdkom. Nemajú menu, s týmto sme nerátali. Objednávame si niečo z hlavných jedál. Čašník spíkuje a tak sa aj dozvedáme čo budeme jesť. Keď mu prezradíme odkiaľ sme okamžite sa chytá a vysype zo seba „kurva“ a „tri piva“. Naučil sa to od bratrancovej priateľky, ktorá je zo Slovinska.
Vyberáme si všetci to isté hovädzie s hríbovou omáčkou. Za 10 éčok sa musíme parádne najesť. Keď to doniesol, nechápavo na seba čumíme. Čo do objemu by som povedal, že ide o predjedlo. Na tanieri pár plátkov mäsa poliatych hubovou omáčkou. Andrej si objednáva ryžu. Spotrebujeme päť ošitiek chleba aby sme sa trochu zasýtili. Samozrejme, že lepšie by to bolo keby sa tí južania naučili piecť skutočný chlieb. Asi po štvrť (ajhľa slovo bez samohlásky) hodine čo sme dojedli, chlapík prifrčí s tanierom plným ryže. No toto keby sme mali skôr, tak by sme sa najedli asi všetci. O dezert sme sa už nepokúšali. Pri predstave, že tu máme isť zajtra na raňajky sa mi ťažko zaspáva. Slovami Karola Šebestu „toto je tragické mesto“.Ráno to ideme risknúť. Prekvapujúco výborne čo do kvality aj do kvantity. Mimochodom tá večera bola vynikajúca, len tragicky malá.
Utorok
Na stredu sme si naplánovali Tourmalet, takže dnes oddychovka, bude to najkratšia etapa. Španieli všetko obkladajú kamením, nielen domy ale pri ceste vidíme chlapíkov na lešení ako obkladajú vybetónované spevnenia svahu. Majú estetické cítenie, alebo znižujú nezamestnanosť.
Už od včera večera cítim bolesť v kolene. Možnosti sú dve, buď je presilené alebo prechladnuté. Pri šliapaní síce chlad necítim ale až také teplo na týchto kopcoch nie je, najmä včera. Zatiaľ som návleky používal iba pri zjazdoch. Dnes je síce pekne slnečno ale pod kopcom zastavujem pri Lucke a obliekam návleky. Nasleduje krásne kultúrne stúpanie širokým údolím. Ach tie začiatky stúpaní nemám rád. Už toho začínam mať dosť. Nechce sa mi, len z ťažka sa dostávam do kopcového tempa. Každý deň mi to trvá dlhšie a dlhšie. No ale ten pocit, keď človek vyjde hore, za tu námahu stojí.Ondrej je ďalší fotograf našej výpravy a opäť fotí aj za jazdy z bicykla, vďaka čomu máme fotky priamo z akcie.
Miestami sa ide aj po rovinke. Na jednom mieste si myslime, že ideme dole kopcom, ale Ondro si všíma, že voda v kanáli tečie opačným smerom. Už nám z tých kopcov začína šibať.
Údolie uzatvárajú nádherné serpentíny. Tie serpentíny sú fakt neuveriteľné a je ich mrte. Aj keď sme rozťahaní, stále sa všetci vidíme. Po ceste máme veľa divákov, nielen na svahoch ale aj priamo na ceste sú kravičky a kone. Pred vrcholom sa do nás opiera mierny vetrík a rozbieham sa, no Andreja sa mi už dohnať nedarí.Z priesmyku Port de la Bonaigua je krásny výhľad na okolité trojtisícovky, medzi ktorými sa nachádza aj najvyšší pyreneják Pico de Aneto 3404. Je tu aj reštaurácia na stolíkoch ktorej sa rozkladáme. Vo chvíli keď si otvorím tuniaka prichádza chlapík, že to je iba pre hostí, a tak sa presúvame o pár metrov na trávu. Kým neprišiel, ani som netušil, že je otvorená.
Z vrcholu nasleduje 22 km zjazd končiaci priamo v mieste nášho nocľahu Vielhe, kde sme si včera vyhliadli pár penziónov. Ideme skúsiť najlepší a tiež najlacnejší z pripraveného zoznamu. Na vyjednávanie sa vyberá Andy a po chvíľke sa vracia, že je všetko vybavené. Síce nemali voľne to, čo sme chceli - dvojku a trojku, ale Andy dohodol dvojku a jeden mezonet 2+2 za takú istú cenu. Ako sa s tými kataláncami dohodol je mi záhadou, jednoducho má talent.
Mišo s Andrejom si šli ešte zabehať, vraj je to dobrý relax. Ostatní ostávame v penzióne. Andrej nám dal veľkú úlohu, zdá sa mu, že pivo sa míňa pomaly, tak aby sme mu zasadili rozhodujúci úder. Neprotestujeme. Mišo urobil zo svojho androida hotspot, takže sa môže závislačiť. Vďaka Andrejovmu profilu na „AssBooku“ je možné sledovať našu výpravu online. Lucka s Ondrejom sa venujú zas svojej, všeobecne prospešnej činnosti a hľadajú niečo vhodné na prespanie v Lurdoch. Kopce vyberá Ondrej. Vyzná sa chalanisko, tento rok sa zúčastnil na Tour.
Keď odchádzame na večeru môžeme skonštatovať, že operácia „Pivo“ sa podarila. V jednom mám dnes jasno, po včerajšku chcem riadny kus mäsiska. Vielha je plná reštaurácií, hotelov a penziónov, ide o zimné stredisko, takže by to nemal byť problém. Je to v pohode, zas neviem čo si objednávam, i keď ako taký preklad nám bol poskytnutý. Tak takto má vyzerať správne menučko, už z predjedla som vcelku najedený. Preklad ktorý sa nám dostal mal zrejme medzery, keďže Andrej miesto kuraciny dostáva rybu. Od teraz na nich budeme hovoriť po slovensky, zdá sa to byť pre nich zrozumiteľnejšie ako angličtina. Po dezerte sa cítim dôkladne pripravený na Tourmalet. Nemôžem zaspať, je mi brutálne teplo z trávenia toho mäsiska a ešte som si dal na záver aj kávu. Nemohúcnosť zaspať využívam aspoň na písanie poznámok k tomuto článku.
Mišo s Andrejom si šli ešte zabehať, vraj je to dobrý relax. Ostatní ostávame v penzióne. Andrej nám dal veľkú úlohu, zdá sa mu, že pivo sa míňa pomaly, tak aby sme mu zasadili rozhodujúci úder. Neprotestujeme. Mišo urobil zo svojho androida hotspot, takže sa môže závislačiť. Vďaka Andrejovmu profilu na „AssBooku“ je možné sledovať našu výpravu online. Lucka s Ondrejom sa venujú zas svojej, všeobecne prospešnej činnosti a hľadajú niečo vhodné na prespanie v Lurdoch. Kopce vyberá Ondrej. Vyzná sa chalanisko, tento rok sa zúčastnil na Tour.Keď odchádzame na večeru môžeme skonštatovať, že operácia „Pivo“ sa podarila. V jednom mám dnes jasno, po včerajšku chcem riadny kus mäsiska. Vielha je plná reštaurácií, hotelov a penziónov, ide o zimné stredisko, takže by to nemal byť problém. Je to v pohode, zas neviem čo si objednávam, i keď ako taký preklad nám bol poskytnutý. Tak takto má vyzerať správne menučko, už z predjedla som vcelku najedený. Preklad ktorý sa nám dostal mal zrejme medzery, keďže Andrej miesto kuraciny dostáva rybu. Od teraz na nich budeme hovoriť po slovensky, zdá sa to byť pre nich zrozumiteľnejšie ako angličtina. Po dezerte sa cítim dôkladne pripravený na Tourmalet. Nemôžem zaspať, je mi brutálne teplo z trávenia toho mäsiska a ešte som si dal na záver aj kávu. Nemohúcnosť zaspať využívam aspoň na písanie poznámok k tomuto článku.
Streda
Výťahová šachta sa mení na raňajkovú tabuľu. Andrej je napumpovaný ešte z večere, takže moc neje. Tiež mal podobné problémy zaspať. Nasleduje asi 100 km presun autom na štart 4. etapy. Opúšťame Španielsko - Katalánsko a celé naše úsilie bude odteraz zamerané na Francúzsko. Cítim menšiu nervozitu.
„Zdolali sme Tourmalet. Stop. Cesta je výborná. Stop. Nie je tu žiadny sneh. Stop." Takýto telegram dostal v januári 1910 riaditeľ pretekov Henri Desgrange. Na prieskum najvyššie položenej cesty v Pyrenejach (2115 m) poslal svojho asistenta Alphonsa Steinèsa. Ten si najal vodiča auta. Vozidlo však stúpanie nezvládlo. Po 14 km zastalo pred závejmi snehu. Steines so sprievodom sa vydali na prieskum po vlastných. Stratil sa. Po dlhom blúdení v hlbokom snehu našli vysileného Parížana neskoro v noci záchranári na druhej strane hrebeňa. Steines z prvej dediny poslal telegram, že Tourmalet musí byť do programu pretekov zaradený. Keď to organizátori slávnostne oznámili, zo 136 prihlásených pretekárov sa 26 hneď odhlásilo. Hora bola doslova postrachom. Prašná cesta pripomínala turistický chodníček a v okolí bolo veľa divej zveri. Prvá horská etapa v histórii Tour sa uskutočnila 21. júla 1910. Mala 326 kilometrov a pretekárom trvalo približne 14 hodín na absolvovanie trasy. Predpotopné bicykle, vážiace aj pätnásť kíl, neboli na niečo také vôbec prispôsobené. Nedal sa zmeniť prevod, neexistovala tímová podpora, zásobovanie vodou. Všetko si musel niesť pretekár so sebou. Ak niečo potreboval, musel si to sám zaobstarať. Stúpanie odrovnalo väčšinu pretekárov, bicykle hore len tlačili. Na vrchole sedeli v aute organizátori, aby si značili prechádzajúcich súťažiacich. Prvým na vrchole bol Francúz Octave Lapize. Bol od blata, sinavý v tvári a lapal po dychu. "Vrahovia!" zakričal smerom k organizátorom a pohrozil im päsťou. O pár etáp neskôr sa stal víťazom celých pretekov.
Predchádzajúce riadky som si požičal z jedného denníka. Na anglických wiki stránkach je to ešte dramatickejšie. Len podčiarkujú, že tento priesmyk je skutočnou legendou. Dnes už síce nepatrí k tomu najhoršiemu na čo môžete na bicykli natrafiť, ale stále si ho treba odmakať a má svoje čaro. Ďalší rozdiel je v tom, že celá cesta je kvalitne vyasfaltovaná bez jedinej jamky. Vybrali sme si jednoduchšiu stranu (ale iba o kúsok), je to po ceste a končí v Lurdoch. Na rozbicyklovanie si nechávame pár kilometrov. Som nerozhodný ako ženská. Pod kopcom si opäť obliekam návleky na nohy, kolená prestali bolieť a pri tom chcem aj zostať. Mišo ma čaká a začiatok ideme spolu. Na začiatku stúpania je info tabuľka s kilometrovníkom a priemerným stúpaním pre daný kilometer. Takáto bude každý kilometer. Pekné rovnomerné stúpanie v lesíku. Na ceste sa už začínajú objavovať mená slávnych. Andy tu má silnú podporu, musí sa mu perfektne šliapať. 
Z lesa sa vynára Pic du Midi de Bigorre 2877 m s observatóriom na vrchole. Od teraz už iba slnko a neskutočné teplo. O slanosti potu by mohli moje oči písať „ódy“. Wiki píšu, že observatórium je umiestnené veľmi blízko ku Grinwichskému poludníku 42°56′N 0°8′E, čo je v prepočte 10884 m.
Dnes idem prvýkrát s ionťákom, ktorý som si ráno kúpil vo Vielhe. Keby k tomu nebola fľaška, tak ho mám v paži a ostanem iba pri horčíku. Neviem, či to šlape tak ako má, ale ide sa mi v pohode. Dnes si dávam pozor na pravidelnejšie pitie aj jedenie. Do teraz som nato dosť sral. Vždy mi ostalo mrte vody. Vďaka mojím prevodom musím isť takmer vkuse v stoji. Aspoň mám lepší výhľad. Od lyžiarskeho strediska La Mongie sa cesta zužuje, pribúdajú nápisy a objavuje sa aj dobytok. Dnes si medzi seba pozvali aj lamy. Je to zaujímavý pocit šliapať po tých známych menách.
Doteraz som ich len videl v telke a teraz mi tu ležia pri nohách. Ale myslel som si, že cesta bude popísaná viac, i keď je pravda, že od Tour ubehol nejeden týždeň. My sme žiaľ zabudli na pisátka, takže po sebe sme sa neprešli. Od teraz sa budem na Tour pozerať trochu inak. Budem môcť porovnávať síce neporovnateľné, ale výrazy v tvárach budú podobné. Na sté výročie prvej etapy cez "Mrchavú cestu", tu stojíme aj my. Sme vo výške 2115 mnm, najvyššie kde sme sa dostali. Osobák ostáva stále neprekonaný, ten drží Passo Sella 2244 čo však malo prevýšenie iba 784 m. Na observatórium pokračuje štrková cesta, takto asi vyzerala pôvodná cesta. Škoda, že dnes tu nie je socha cyklistu, ktorú zrejme rekonštruujú. Jedná sa o Octava Lapiza prvého muža na vrchole ako aj prvého víťaza Tour. Keď nie je Lapize, stačí aj busta Jacquesa Goddeta, riaditeľa Tour de France od 1936 do 1987. 
Ku koncu zjazdu, keď sa sklon trochu zmierni, skúšam hák. Kilometríky pekne ubúdajú. Som z toho taký unesený, že keď zastavujem na parkovisku, to so mnou jebne o zem. Zabudol som vypnúť tretry. Tá bezmocnosť je neopísateľná. Narazil som si stehenný sval, aspoň sa konečne trochu zväčšil. Na budúce si to musíme dať z tejto strany. V Lurdoch sa ubytujeme hneď v prvom hoteli zo zoznamu. Máme „dvojizbák“ s kuchynkou. Ráno cestou sme študovali sprievodcu, najmä čo sa jedla týka. Je dobré si niečo prečítať aj skôr ako dané miesto opúšťame. Najdôležitejšia informácia je, že menu podávajú len do deviatej. Cestou na večeru krívam. Ešteže si Lucka kúpila druhú palicu, ale nechávam si ju v rezerve. Aj keď sme prišli pred deviatou, teta hovorí, že oni majú menu len do 20:30. Nechala sa však presvedčiť a išla presvedčiť aj kuchára. Francúzi opäť nesklamali. Predjedlo hrianka so syrom a šalátom, steak jak hovado a sladkosť na záver. Najlepšia večera a aj prostredie bolo najútulnejšie. Pomaly si zvykám na červené víno. Dnes sa cítim ani nie tak unavený, ale nejaký malátny. Žeby to bolo tým, že sme sa ocitli na západnej pologuli? Dnes som si spravil maximálku, ktorú len ťažko budem prekonávať, 815 km/h a to bolo smerom na Tourmalet. Vychcaný Garmin berie stále rýchlosť z GPS, aj keď mám snímač na kolese.
Výťahová šachta sa mení na raňajkovú tabuľu. Andrej je napumpovaný ešte z večere, takže moc neje. Tiež mal podobné problémy zaspať. Nasleduje asi 100 km presun autom na štart 4. etapy. Opúšťame Španielsko - Katalánsko a celé naše úsilie bude odteraz zamerané na Francúzsko. Cítim menšiu nervozitu.„Zdolali sme Tourmalet. Stop. Cesta je výborná. Stop. Nie je tu žiadny sneh. Stop." Takýto telegram dostal v januári 1910 riaditeľ pretekov Henri Desgrange. Na prieskum najvyššie položenej cesty v Pyrenejach (2115 m) poslal svojho asistenta Alphonsa Steinèsa. Ten si najal vodiča auta. Vozidlo však stúpanie nezvládlo. Po 14 km zastalo pred závejmi snehu. Steines so sprievodom sa vydali na prieskum po vlastných. Stratil sa. Po dlhom blúdení v hlbokom snehu našli vysileného Parížana neskoro v noci záchranári na druhej strane hrebeňa. Steines z prvej dediny poslal telegram, že Tourmalet musí byť do programu pretekov zaradený. Keď to organizátori slávnostne oznámili, zo 136 prihlásených pretekárov sa 26 hneď odhlásilo. Hora bola doslova postrachom. Prašná cesta pripomínala turistický chodníček a v okolí bolo veľa divej zveri. Prvá horská etapa v histórii Tour sa uskutočnila 21. júla 1910. Mala 326 kilometrov a pretekárom trvalo približne 14 hodín na absolvovanie trasy. Predpotopné bicykle, vážiace aj pätnásť kíl, neboli na niečo také vôbec prispôsobené. Nedal sa zmeniť prevod, neexistovala tímová podpora, zásobovanie vodou. Všetko si musel niesť pretekár so sebou. Ak niečo potreboval, musel si to sám zaobstarať. Stúpanie odrovnalo väčšinu pretekárov, bicykle hore len tlačili. Na vrchole sedeli v aute organizátori, aby si značili prechádzajúcich súťažiacich. Prvým na vrchole bol Francúz Octave Lapize. Bol od blata, sinavý v tvári a lapal po dychu. "Vrahovia!" zakričal smerom k organizátorom a pohrozil im päsťou. O pár etáp neskôr sa stal víťazom celých pretekov.
Predchádzajúce riadky som si požičal z jedného denníka. Na anglických wiki stránkach je to ešte dramatickejšie. Len podčiarkujú, že tento priesmyk je skutočnou legendou. Dnes už síce nepatrí k tomu najhoršiemu na čo môžete na bicykli natrafiť, ale stále si ho treba odmakať a má svoje čaro. Ďalší rozdiel je v tom, že celá cesta je kvalitne vyasfaltovaná bez jedinej jamky. Vybrali sme si jednoduchšiu stranu (ale iba o kúsok), je to po ceste a končí v Lurdoch. Na rozbicyklovanie si nechávame pár kilometrov. Som nerozhodný ako ženská. Pod kopcom si opäť obliekam návleky na nohy, kolená prestali bolieť a pri tom chcem aj zostať. Mišo ma čaká a začiatok ideme spolu. Na začiatku stúpania je info tabuľka s kilometrovníkom a priemerným stúpaním pre daný kilometer. Takáto bude každý kilometer. Pekné rovnomerné stúpanie v lesíku. Na ceste sa už začínajú objavovať mená slávnych. Andy tu má silnú podporu, musí sa mu perfektne šliapať. 
Z lesa sa vynára Pic du Midi de Bigorre 2877 m s observatóriom na vrchole. Od teraz už iba slnko a neskutočné teplo. O slanosti potu by mohli moje oči písať „ódy“. Wiki píšu, že observatórium je umiestnené veľmi blízko ku Grinwichskému poludníku 42°56′N 0°8′E, čo je v prepočte 10884 m. Dnes idem prvýkrát s ionťákom, ktorý som si ráno kúpil vo Vielhe. Keby k tomu nebola fľaška, tak ho mám v paži a ostanem iba pri horčíku. Neviem, či to šlape tak ako má, ale ide sa mi v pohode. Dnes si dávam pozor na pravidelnejšie pitie aj jedenie. Do teraz som nato dosť sral. Vždy mi ostalo mrte vody. Vďaka mojím prevodom musím isť takmer vkuse v stoji. Aspoň mám lepší výhľad. Od lyžiarskeho strediska La Mongie sa cesta zužuje, pribúdajú nápisy a objavuje sa aj dobytok. Dnes si medzi seba pozvali aj lamy. Je to zaujímavý pocit šliapať po tých známych menách.
Doteraz som ich len videl v telke a teraz mi tu ležia pri nohách. Ale myslel som si, že cesta bude popísaná viac, i keď je pravda, že od Tour ubehol nejeden týždeň. My sme žiaľ zabudli na pisátka, takže po sebe sme sa neprešli. Od teraz sa budem na Tour pozerať trochu inak. Budem môcť porovnávať síce neporovnateľné, ale výrazy v tvárach budú podobné. Na sté výročie prvej etapy cez "Mrchavú cestu", tu stojíme aj my. Sme vo výške 2115 mnm, najvyššie kde sme sa dostali. Osobák ostáva stále neprekonaný, ten drží Passo Sella 2244 čo však malo prevýšenie iba 784 m. Na observatórium pokračuje štrková cesta, takto asi vyzerala pôvodná cesta. Škoda, že dnes tu nie je socha cyklistu, ktorú zrejme rekonštruujú. Jedná sa o Octava Lapiza prvého muža na vrchole ako aj prvého víťaza Tour. Keď nie je Lapize, stačí aj busta Jacquesa Goddeta, riaditeľa Tour de France od 1936 do 1987. 
Ku koncu zjazdu, keď sa sklon trochu zmierni, skúšam hák. Kilometríky pekne ubúdajú. Som z toho taký unesený, že keď zastavujem na parkovisku, to so mnou jebne o zem. Zabudol som vypnúť tretry. Tá bezmocnosť je neopísateľná. Narazil som si stehenný sval, aspoň sa konečne trochu zväčšil. Na budúce si to musíme dať z tejto strany. V Lurdoch sa ubytujeme hneď v prvom hoteli zo zoznamu. Máme „dvojizbák“ s kuchynkou. Ráno cestou sme študovali sprievodcu, najmä čo sa jedla týka. Je dobré si niečo prečítať aj skôr ako dané miesto opúšťame. Najdôležitejšia informácia je, že menu podávajú len do deviatej. Cestou na večeru krívam. Ešteže si Lucka kúpila druhú palicu, ale nechávam si ju v rezerve. Aj keď sme prišli pred deviatou, teta hovorí, že oni majú menu len do 20:30. Nechala sa však presvedčiť a išla presvedčiť aj kuchára. Francúzi opäť nesklamali. Predjedlo hrianka so syrom a šalátom, steak jak hovado a sladkosť na záver. Najlepšia večera a aj prostredie bolo najútulnejšie. Pomaly si zvykám na červené víno. Dnes sa cítim ani nie tak unavený, ale nejaký malátny. Žeby to bolo tým, že sme sa ocitli na západnej pologuli? Dnes som si spravil maximálku, ktorú len ťažko budem prekonávať, 815 km/h a to bolo smerom na Tourmalet. Vychcaný Garmin berie stále rýchlosť z GPS, aj keď mám snímač na kolese.Štvrtok
Dnes sme sa nikam nepresúvali, tak som si ani budík nenastavil. Ondrej sa zobúdza so strašným zdesením, ako keby ukradli bicykle: „Je deväť!“. Ja chcem potiahnuť do desiatej. Zdá sa mi to krajšie číslo ale toto mi neprechádza. Využívame kuchynku na teplé raňajky. Nastal čas na konzervy, vyberám si fazuľu s párkom.Dnes začínam v návlekoch aby som sa po ceste nezdržiaval. Po desiatich kilometroch to už nevydržím a musím sa vyzliecť. Ondrej si dnes dáva repete, tento rok už druhýkrát. Išiel to aj počas skutočnej Tour.
Keď sa však pred nami objaví brutál strecha tak len zahlási „no na toto som zabudol“. Neviem koľko to môže mať percent, ale ide mi utrhnúť stehna. Našťastie je to kratučké ale ako ukážka nejakej 20 percentnej svine to bolo pekné. Cesta z Col du Soulor na Col d'Aubisque je proste nádhera. Cesta zasekaná do svahu s krásnym výhľadom do doliny. V jednom tunely je totálna tma a zo stropu steká voda. No jednoducho zážitky. Na Aubisque sú obrie bicykle, okrem bieleho sú zastúpene farby všetkých cenených dresov. Mišo našu cyklistiku prirovnáva ku skialpu, smerom hore sa namakáš a dole si užívaš.Lucka nás čaká za kruháčom pri potoku. Všetci to vítame a ideme sa pokropiť. Je nádherných 27 stupňov. Cestou do Lurd stretávame na ceste najskôr stádo kráv a potom aj oviec. Ľudia sa tu nebránia kontaktu s prírodou. Neideme priamo na hotel ale chceme si kúpiť dresy s okolitými Colmi, aby sme si ich mohli hneď odfajkávať. Včera sme prišli neskoro a dnes majú zavreté.
Na večeru ideme na istotu, ostávame verní Pizza de Marco. Na zajtra sme naplánovali rest a presun pod Mont Ventoux, čím sa nám aspoň skráti spiatočná cesta. Takže dnes si môžem odpustiť steak a dávam niečo ľahšie, cestoviny.
Vďaka skoršej večeri si ideme pozrieť mestečko. Nič moc tu vidno nie je. Je tu hotel na hoteli, samá reštika, uličky plné sádrového gýču. Určite neexistuje svätý, ktorý by tu nemal hotel. Chceme si pozrieť to hlavné na čom bolo toto všetko vybudované. Jaskyňu, kde sa Bernadette zjavila Panna Mária. Keby sa to dievča volalo BERNARDetta, získalo by toto miesto aj pre mňa pútnicky význam. Nájsť ju večer nie je žiaden problém. Stačí nasledovať davy ľudí so sviečkami v rukách. Nad jaskynkou stojí bazilika a v jej okolí sa asi každý večer odohrávajú masové procesie. Z hora baziliky sledujeme obrovského svietiaceho hada. Prameň z jaskyne je vyvedený o niečo vedľa a tečie teda výdatne. Lucka si v ňom máča svoju zranenú nohu. Na posilnenie účinku sa ide prejsť aj jaskyňou a siahnuť si na skalu. A skutočne to funguje, vstúpila s barlami a vychádza bez ich použitia. Žiaľ žiaden zázrak sa nekoná, vraj je tam tak vlhko, že sa nadali použiť. Rozmanitosťou ľudí sa tomuto miestu vyrovnajú iba miesta hostiace Olympijské hry. Z reproduktorov znie Zdravas Mária v rôznych jazykoch. Najviac sa mi páči v ruštine. Sedím v podzemnej bazilike Pia X. Ide o betónové monštrum, ktoré pojme 20 tisíc ľudí. V roku 1958 vraj získala medzinárodnú designovu cenu. Tak to ma podrž. Detská nacvičujú nejaké predstavenie. Dobre sa pri tom píše. Posledná vec, ktorá si zaslúži pozornosť je hrad. Je už však neskoro a tak je zatvorený. Cestou na hotel sa zastavujeme pri fontáne, kde včera natrafili na nezabezpečenú wifinu. Hľadáme ubytovanie na zajtra a musíme si zvoliť aj vhodnú výstupovú cestu na poslednú výzvu.Piatok
Zobúdzame sa o hodinku neskôr ako bol plán. Každý iba zaklapol budík a ostatní len ticho súhlasili. Opúšťame Pyreneje a hneď sa začína kaziť počasie. Odchádzame za slnkom. Chalani chcú okúsiť more. Ocitáme sa na Marseillan-plage. Je po sezóne, úplne vymreté. Podarí sa nám nájsť jednu reštauráciu, robia iba pizzu. To je neskutočné, za chvíľu to budú ponúkať aj eskimáci. Mňa to do vody neláka, fúka, ale zato sú pekné vlny a tak si máčam iba nohy a popíjam posledné pivo.
Po 600 km prichádzame do Avignonu. Keď prichádzame do prvého ubytovacieho zariadenia podľa nášho zoznamu, je už tma. Smola, majú plno a bolo si treba vopred rezervovať miesta. Toto bolo mimo Avignonu, takže spať. Na jeho okraji je množstvo hotelov, postupne prechádzame jeden za druhým a všetky sú na jedno kopito. Malé kutice s tromi posteľami a kúpeľňou. Andrejovi sa najviac páči B&B lebo tam v noci nefunguje recepcia, takže nevieme čo tam bude na nás čakať, a to ho láka. Pri vchode je terminál, vložíš kartu, zaplatíš a on ti vypľuje vstupný kód. Žiadne prekvapenia sa nekoná, je to úplne rovnaké ako predošlé. Na prespatie úplne postačujúce, môžeš sa ubytovať kedykoľvek a za slušný peniaz. Majú sieť po celom Francúzsku. Prvý hotel kde majú paplóny. Na každú izbu sa zmestí iba jeden bike, takže dva musia ostať prespať v aute. Okrem hotelov a reštaurácii v tejto štvrti nie je nič iné. Je už síce dosť neskoro, ale jesť treba. Kvôli pokročilej dobe vynechávam menučko a objednávam si iba gnocchi. Nechcem tráviť celú noc a na zajtra sa treba dobre vyspať.Sobota
Po všetkých tých Portoch a Coloch tu máme konečne vrchol. Je to obrovská hora a v tejto prevažne rovinatej oblasti pôsobí impozantne. Dnes žiadne návleky neriešim, je slnečno a teplo, ale som začiatok pre istotu presral. Chalanom som povedal, že idem v pred a bike nechám vedľa cesty aby ma počkali. Ja som bicykel však nechal na opačnej strane a oni si to nevšimli. Nikoho nevidím, tak idem naspäť na štart, ale tu už nikoho niet.
Do Bédoinu idem sám. Keď som za dedinou, vrchol sa mi vzďaľuje a nikoho nestretám, siaham po mobile. V dedine na kruháči som zle odbočil. Máme namierené na Mont Ventoux, takže som hľadal „M“ ale frantikovia pred to šupli „La“ a tak som pokračoval ďalej po hlavnej. Myslel som, že stretnem iba Lucku, ale bol tam aj Mišo s Ondrejom. Andrej pokračoval aby nevychladol. Cesta ide krásnym lesíkom so skalami. Asfalt je opäť perfektný. Je poznať že je víkend, je tu plno cyklistov. Niektorí sa vyvezú autom vyššie a ďalej pokračujú na bajkoch. Dnes sa mi nechce moc šliapať a pritom to vkuse stúpa. Asi v polke sa konečne rozbieham. Keď opúšťam les, na vrchol je to ešte 6 km v otvorenom - kamenistom priestore. Na jednej stránke som našiel výstižný popis Cycling on the moon. Našťastie "Veterný kopec" je dnes kľudný, fučí iba posledný kilometer. Pod vrcholom si zarábajú dvaja fotografi. 
Nacvakajú kopec záberov, ty si ich môžeš pozrieť na webe a ak sa ti nejaká páči, tak mu poďakuješ a on ti ju pošle. Ten prvý je slušne vychovaný a vizitku mi strká priamo do zadného vrecka, no ten druhý mi ju podáva do ruky, čo od neho nie je vôbec pekné. V poslednej zákrute stojí fotografka Lucka, už aj s Andrejom, ktorá nerozdáva vizitky a ani za fotky nič nepýta. Nasleduje posledných asi 30 m v strašnej strmačine. Ondrej je už tiež na vrchole, po chvíľke prichádza aj Mišo a môžeme sa pustiť do vrcholových fotiek. Lucka sa práve zamilovala. Obeťou sa stalo zelenkavé Bianchi. Vyzerá to tu ako po dojazde Tour.
Cestou dole na dlhšej rovinke sledujem digitálky a tam že 82,5. Jupí, dnes je to už druhé maximum. Prvé bola tepovka smerom hore 167. Po tejto rovinke vidím v zákrute na zvodidlách sedieť Miša s Andrejom. Andrej nevyzerá dobre. Nedobrzdil a odniesla si to prilba, okuliare, zadné koleso, roztrhaná duša, odraté oblečko, rozrezané obočie a odreté rameno. Andy končí v aute v menšom šoku a my pokračujeme v ceste do Bédoinu. No pocity mám všelijaké. Ešteže to dobre dopadlo. Po zjazde nasleduje krásna cesta hore, dole, hore, dole v riedkom lesíku, ako keby pri mori. V Bédoine usudzujem, že by som si mohol aj niečo z tejto bajkovačky doniesť domov, nejaký ten suvenír.
Traja z piatich cyklistov odporúčajú kúpu dresu s vysielačom na hrudi. Hore bol údaj 1912 a na drese je 1909 m. Trojmetrová degradácia nášho výkonu ma trochu zaráža. Mišova poznámka, že tabuľka bola na tyči to však všetko vysvetľuje. V Luckinom prípade ide už o druhú trofej. Prvý si kúpila pri odchode z Lurd. Zdá sa, že je kompletne namotaná a myslí to vážne. Zostáva posledných 10 km na miesto štartu a tým to všetko končí. Bola to dôstojná bodka za našou Túr. Podľa mňa išlo o to najťažšie, čo sme dali. Najväčšie prevýšenie a najdlhšie stúpanie so slušným sklonom.
Keď idem na večeru do neďalekého Buffalo grillu už aj Andy vyzerá lepšie, veď steak sa blíži. Už od včera som namotaný na French double. Ide o menu s hlavným chodom steak plus špíz. Tak toto je tiež dôstojná rozlúčka. Domáci to tu riadne žerú. Dav stojí pri vchode a čaká na stoly, zrejme preto, že tu nemajú problém s parkovaním. Ešteže sme prišli skôr.
Do Bédoinu idem sám. Keď som za dedinou, vrchol sa mi vzďaľuje a nikoho nestretám, siaham po mobile. V dedine na kruháči som zle odbočil. Máme namierené na Mont Ventoux, takže som hľadal „M“ ale frantikovia pred to šupli „La“ a tak som pokračoval ďalej po hlavnej. Myslel som, že stretnem iba Lucku, ale bol tam aj Mišo s Ondrejom. Andrej pokračoval aby nevychladol. Cesta ide krásnym lesíkom so skalami. Asfalt je opäť perfektný. Je poznať že je víkend, je tu plno cyklistov. Niektorí sa vyvezú autom vyššie a ďalej pokračujú na bajkoch. Dnes sa mi nechce moc šliapať a pritom to vkuse stúpa. Asi v polke sa konečne rozbieham. Keď opúšťam les, na vrchol je to ešte 6 km v otvorenom - kamenistom priestore. Na jednej stránke som našiel výstižný popis Cycling on the moon. Našťastie "Veterný kopec" je dnes kľudný, fučí iba posledný kilometer. Pod vrcholom si zarábajú dvaja fotografi. 
Nacvakajú kopec záberov, ty si ich môžeš pozrieť na webe a ak sa ti nejaká páči, tak mu poďakuješ a on ti ju pošle. Ten prvý je slušne vychovaný a vizitku mi strká priamo do zadného vrecka, no ten druhý mi ju podáva do ruky, čo od neho nie je vôbec pekné. V poslednej zákrute stojí fotografka Lucka, už aj s Andrejom, ktorá nerozdáva vizitky a ani za fotky nič nepýta. Nasleduje posledných asi 30 m v strašnej strmačine. Ondrej je už tiež na vrchole, po chvíľke prichádza aj Mišo a môžeme sa pustiť do vrcholových fotiek. Lucka sa práve zamilovala. Obeťou sa stalo zelenkavé Bianchi. Vyzerá to tu ako po dojazde Tour.Cestou dole na dlhšej rovinke sledujem digitálky a tam že 82,5. Jupí, dnes je to už druhé maximum. Prvé bola tepovka smerom hore 167. Po tejto rovinke vidím v zákrute na zvodidlách sedieť Miša s Andrejom. Andrej nevyzerá dobre. Nedobrzdil a odniesla si to prilba, okuliare, zadné koleso, roztrhaná duša, odraté oblečko, rozrezané obočie a odreté rameno. Andy končí v aute v menšom šoku a my pokračujeme v ceste do Bédoinu. No pocity mám všelijaké. Ešteže to dobre dopadlo. Po zjazde nasleduje krásna cesta hore, dole, hore, dole v riedkom lesíku, ako keby pri mori. V Bédoine usudzujem, že by som si mohol aj niečo z tejto bajkovačky doniesť domov, nejaký ten suvenír.
Traja z piatich cyklistov odporúčajú kúpu dresu s vysielačom na hrudi. Hore bol údaj 1912 a na drese je 1909 m. Trojmetrová degradácia nášho výkonu ma trochu zaráža. Mišova poznámka, že tabuľka bola na tyči to však všetko vysvetľuje. V Luckinom prípade ide už o druhú trofej. Prvý si kúpila pri odchode z Lurd. Zdá sa, že je kompletne namotaná a myslí to vážne. Zostáva posledných 10 km na miesto štartu a tým to všetko končí. Bola to dôstojná bodka za našou Túr. Podľa mňa išlo o to najťažšie, čo sme dali. Najväčšie prevýšenie a najdlhšie stúpanie so slušným sklonom.Keď idem na večeru do neďalekého Buffalo grillu už aj Andy vyzerá lepšie, veď steak sa blíži. Už od včera som namotaný na French double. Ide o menu s hlavným chodom steak plus špíz. Tak toto je tiež dôstojná rozlúčka. Domáci to tu riadne žerú. Dav stojí pri vchode a čaká na stoly, zrejme preto, že tu nemajú problém s parkovaním. Ešteže sme prišli skôr.
Dnes som vážne stratil kopec energie, stále som hladný a na hoteli si dávam vifonku. Prvá „polievka“ po týždni. Pred večerou sme vypili poslednú kvapku jabĺčka a pivo došlo už včera. Dnes večer na sucho. Z fotiek sa dozvedám, že dnes sme sa prešli aj po Velitsovi. Ja som ho tam nevidel, ale za to som videl veľa slimákov a došlo mi, že Schleck je vlastne slimák.
Nedeľa
Nedeľa
Pri nakladaní bicyklov zisťujeme, že včerajší pád si odniesol aj karbónový rám. Prasklina pri zadnom kolese. Počasie sa zhoršilo, veď odchádzame. Je 8:42 a smerujeme na Švajčiarsko. Vidíme z neho rovnaké hovno ako z Talianska pri príchode. Vtedy bola tma a dnes je hmla a bordel na oblohe. Našťastie neprší, takže stroje sú v pohode. Pri Bodensee prechádzame dedinkou Au. Smerom na Innsbruck je 15 kilometrový tunel, za ktorým sa úplne vyjasňuje. Za tunel sa platí zvlášť a to 8,50. Jedna zastávka na večeru, doteraz som fičal iba na čokoláde a 0:45 už sedím doma. Andrejovi to bude trvať ešte dve hodiny. Vyzerám ako cyklista. Vyzlečiem sa, ale toho bieleho trička sa neviem zbaviť.Na záver trochu štatistických dát:
438 kilometrov, 22:27 hodín, prevýšenie 10290 m (barometric), max stúpanie 23,7% (na Port de Pailheres, barometric), spálili sme 114 šišiek (podľa dailymile), 4928 km v aute za 820 z čoho asi 200 boli poplatky za diaľnice.
Prehľad ubytovacích zariadení:
Languedoc-Roussillon: Cave Ancienne
110 € s raňajkami
438 kilometrov, 22:27 hodín, prevýšenie 10290 m (barometric), max stúpanie 23,7% (na Port de Pailheres, barometric), spálili sme 114 šišiek (podľa dailymile), 4928 km v aute za 820
Prehľad ubytovacích zariadení:
Languedoc-Roussillon: Cave Ancienne
110
Puigcerda: Hotel del Prado
150 € bez raňajok
La Pobla de Segur: Fonda Can Fasersia
90 € s raňajkami
Vielha: Ostau d'Òc
80 € bez raňajok plus 8 € za auto
Lourdes: Victoria Garden Foch
88 € bez raňajok
Avignon – Le Pontet: B&B Hotels
76 € bez raňajok
Popis jednotlivých etép:
1.Etapa 89 km, Languedoc-Roussillon – La Liagonne (Mont Luise)
Port de Pailhères 2001 m
stúpanie 14,9 km
prevýšenie 1207 m
max 12% priemer 8,1%
2. Etapa 77 km, La Seu d'Urgell - La Pobla de Segur
Port del Canto 1730 m
stúpanie 26,3 km
prevýšenie 1100 m
max 8% priemer 4,2%
3. Etapa 48 km, Escaló – Vielha
Port de la Bonaigua 2072 m
stúpanie 23 km
prevýšenie 1122 m
max 6,4% priemer 4,9%
4. Etapa 76 km, Bagnères-de-Bigorre – Lourdes
Col du Tourmalet 2115 m
stúpanie 17,2 km
prevýšenie 1268 m
max 10% priemer 7,4%
5. Etapa 66 km, Lourdes – Bielle
Col du Soulor 1474 m Col du Col d'Aubisque 1709 m
stúpanie 30,1 km
prevýšenie 1247 m
max 8,5% priemer 4,1%
6. Etapa 82 km, Carpentras - Carpentras
Mont Ventoux 1912 m
stúpanie 22,7 km
prevýšenie 1622 m
max 11% priemer 7,1%
Viac fotiek v galérii na Picase.
View Pyreneje 2010 in a larger map
