Parco Nazionale dello Stelvio - National Park Stilfser Joch

Ponuka na strávenie alpského týždňa v sedle MTB sa neodmieta, a tak som sa pridal ku skupinke štyroch tatkov. Nakoniec sme vyrazili štyria, jedného žiaľ práca nepustila.

Ráno tlačím bicykel k Martinovi, predné kolese sfúknuté. Asi povolilo lepenie. Chalani naplánovali výstup na Passo dello Stelvio 2757 už na sobotu, aby to nebol len taký jalový deň strávený cestovaním a pitím piva. V Prate vymením dušu a môže sa vyraziť. Mám druhé plášte, aby som si tie "pravé" zbytočne nedral, čo ma ešte bude stáť zbytočné nervy. Cestou k vrcholu začína popŕchať a neskôr pršať, ale to som už v aute. Jano vyviezol auto do sedla a spustil sa k nám na biku. Keďže som bol vpredu, zobral som si kľúče a Jano pokračoval v zjazde k ostatným. Stúpanie je náročne práve svojou dĺžkou 25 km a prevýšením 1800 m. Inak žiadne strmé pasáže, stúpa to pekne rovnomerne. Chcelo by to cesťák. Na horskom je to ako piť nealkoholické pivo. Prírodná scenéria nádherná a aj serpentínky zarezané do strmého svahu. Až tak strmého, že časti museli byť podmurované. Proste nechápem, ako toto mohlo niekomu napadnúť. Ďalšou vecou, ktorej nechápem, je množstvo obalov z energy gélov lemujúcich krajnicu. Po zdolaní druhého najvyššieho priesmyku v Alpách už zostáva len najvyšší Col de l'Iseran 2770. Hrdinom dňa je Martin, ktorý po príchode do sedla zavrhuje myšlienku ísť do Bormia autom a spúšťa sa v daždi dole. Jano brata prezieravo nepredbieha a asi po polke skrehnutý Martin nastupuje do auta. Už je tma a po menšom blúdení nachádzame náš prístrešok na nasledujúci týždeň Casa Cola.

Buongiorno. Chalani išli na taliansku omšu, trochu pozrieť mesto a ja že si zatiaľ vymením plášte. Podarilo sa mi vymeniť iba jeden, preseknúť dve duše a polámať obe monterpáky. No nenasralo by ťa to?! Na obed vyrážame na jazerá, čo je vlastne sústava dvoch priehrad. Počasie sa zdá byť prijateľné, ale predpoveď sľubuje obrat až od štvrtka. Cesta k Lago di Cancano vedie štrkovou cestou a riadne do kopca. Mišo je riadne nasratý, lebo kvôli takýmto MTB trasám sem prišiel a včera si odpálil kolená na asfaltke. Vydávame sa na okružnú jazdu okolo vodného diela. Okruh ako ušitý na rodinnú cyklistiku s deťmi. Ako čerstvý tatko začínam rozmýšľať aj týmto smerom. Obligátne fotenie na hornej hrádzy a potom pivko nesúce meno po miestnom velikánovi - Stelvio. Tu sa od nás odpája Mišo, kolená prestávajú fungovať, a tak ide do Moliny. My pokračujeme ďalej okolo Laga di San Giacomo až ku švajčiarskej hranici na Passo val Mora Cruschetta, kde zanecháme pachovú stopu a fičíme späť. Prvé passo, do ktorého sa klesá :). Keďže sa nechceme vracať tou istou trasou, tak za odmenu blúdime vyschnutým kamenistým korytom, teraz s nenápadným potôčikom, ale v dobe topiaceho sa snehu to musí byť slušná rieka. Pri pohľade z horného konca jazera je budúcnosť jasná, presný opak toho, čo vidíme. Pri prechode Torri di Fraele sme komplet mokrý a nasleduje zjazd, no nenormálnymi serpentínami, len škoda, že je tak hnusne a nemôžeme sa nimi pokochať. Na to bude ešte kopa času. Ako klesáme, tak cítim, ako sa pozvoľna otepľuje, ale aj tak to nestačí. Podľa Maťa bolo celkom teplo, ale ten má ako etalón včerajší zjazd. Mišo na nás nezabudol a uvaril nám polievočku. V sprche pozbavíme naše útroby nežiaduceho piesku a ideme sa navečerať. Je nedeľa, reštika natrieskaná a jedlo parádne.

Je jasné, že dnes sa nikam nejde, všetko je mokré a tretry, budem rád, ak do zajtra trochu preschnú. Nie som žiadny fanúšik wellnessu. Chalani idú navštíviť miestne terme a ja cykloobchod, kde mi ešte Mišo svojou parádnou taliančinou pomáha kúpiť monterpáky a lepenie. Ako je Bormio malé, tak má aj malé historické centrum. A keďže do Moliny to mám na pešo, som tomu aj rád. Whisky došla už večer, takže do batohu grapa a pív koľko sa zmestí a môžem dať ďalší pokus na výmenu plášťa. Tentokrát úspešný. Striedavo prší, tretry sú stále mokré, takže dnes bez biku.

Ráno vyrážam sám k jazerám po asfaltke cez tie úžasné serpentíny. Chalani sa vyvezú autom a potom budeme pokračovať ďalej. To bol plán. Počas stúpania začína pršať, ale zatiaľ nič dramatického. Stretám chalanov, ktorý to vzdávajú a otáčajú auto. Zatiaľ to stále nie je dážď a keďže asfaltu na dnes stačí, do Moliny sa vrátim nedeľným stúpaním, teraz ale opačným smerom. V sedle Alpe Solena plaším mojimi mokrými pískajúcimi brzdami ovce miestnym bačom, tak radšej stojím, kým prejdú. Ovečky sú zvedavé, neboja sa a niektoré si ma prišli oňuchať. Prestalo pršať. Dnes som nič nepodcenil, mám so sebou všetky návleky od hlavy až po päty. V Moline stretám Jana s Mišom. Práve vyrazili na prieskum ďalšej doliny, takže dnes ešte nekončím. Cesta ide pekne vrstevnicou. Napájame sa na pekný singláčik, ktorý nás dovedie na trail Stravalfurva. Konečne niečo iba pre cyklistov. Začína pršať. To sme však už v dedinke Valfurva v údolí. Takže pár piviek, kým neprestane a môžeme pokračovať po druhej strane doliny. Síce ide o lesnú cestu, ale brutálne strmú, a žiaľ, musíme dosť tlačiť. Dostávame sa nad Bormio a môžeme si vychutnať pohľad naň pekne zhora. Martin si potreboval po včerajšom saunovaní oddýchnuť, tak sa bol len previesť do neďalekej Ogy. Dnes sme chceli skúsiť inú reštiku, ale vyrazili sme pred siedmou a v Bormiu ešte nevaria, takže dávame steak v našej, kde začínajú od 18-tej.

Opäť smerujeme k jazerám, autom. Počasie nestále a keďže subjektívne meteorologické predpovede nenachádzajú zhodu, tak sa delíme 2:2. Ja s Mišom ideme na protiľahlý kopec a chalani idú na kolečko nad jazerami. Najskôr pekne po vrstevnici a potom zjazd do Valdidentra, kde dávame pivko a môžeme začať stúpať. Mišo ešte pokecá s párikom miestnych bikerov o vhodnom výbere cesty. Nie je to to, na čom sme sa dohodli pri pive, avšak v záverečnej bilancii dňa vynikajúca voľba. Všade na okolí je vidno dažďové závoje. Stúpanie vedie čiastočne zjazdovkou, potom lesíkom. Dážď nás stíha až na vrstevnici, po ktorej rýchlo napredujeme k chate, o ktorej vieme aspoň to, že existuje. Toto bol jeden z dôvodov, prečo sme si zvolili túto oblasť. Sú tu zjazdovky, tým pádom chaty, a tým pádom aj možnosti chrániť sa pred padajúcou vodou. Nami vytúžená chata je veľká búda so zastrešenou terasou, takže pohodička. Dnes sú to zväčša len lokálky, rýchlo vznikajúce a rovnako rýchlo aj zanikajúce. Prichádza aj párik bikerov, ktorý nám znova radia, kade ďalej. Nasmerovali nás na enduro trail číslo 2. Tak toto si Mišo užíva. V technických zjazdoch je fakt dobrý a ja som bez šance. Toto je moja veľká slabina. Aj na súľovskom maratóne, keď som niekoho do kopca dobehol, pri zjazde mi zdrhli a takto sa to párkrát opakovalo a potom prišli kŕče a týmto táto vsuvka končí. Ideme ďalej po asfaltke do Ogy. Chceme ešte trochu pozjazdovať, tak musíme zase niečo nastúpať. Toto sa zase páči mne. Striedajú sa tu jemné pasáže s riadnymi strminami. Klesáme po značke, ale Mišo pri čakaní na mňa našiel cestičku v lese. Samozrejme, že ideme. Začiatok singláčik medzi machmi ako z reklamy na Rajec, a potom tobogán plný šušiek a polámaných konárov. Idem stále na brzdy a s nadávkami je to rovnaké. Tobogán nás vystrelí späť na značený chodník. Parádna jazda. Dnes sú to len samé bonusy. Na apartmán prichádzame prvý. Dnes žiadna reštauračná strava, varíme cestoviny. Nie sú to žiadne Spaghetti aglio, olio e peperoncino, ale penne s nejakou majčou. Chalani boli zas vo Švajčiarsku, tentokrát na inom passe. Maťo si okrem nadšenia doniesol narazené rebrá a modrinu na stehne.

Dnes má nastať konečne zmena v počasí a na rad sa dostáva okruh do Livigna, ktorý včera nevyšiel. K jazerám ideme samozrejme autom. Cestu na ich koniec už poznáme. Narazené rebrá za jednu noc neprestanú bolieť a Maťovi sa dosť pripomínajú. Do kopca radšej trochu potlačí. Z Passo di Valle Alpisella klesáme priamo až k Lago di Livigno. Toto jazero sa nedá obísť. Po jednej strane je zatunelovaná cesta vedúca do Švajčiarska a na tej druhej vôbec nič. V dolnej časti je však chodníček, ktorý je plný výletníkov z Livigna. Je jasné, že toto korzo končí krčmou, ktorá je obhádzaná bicyklami. My však pokračujeme do mestečka. Je to úplne iné údolie ako v Bormiu. Holé kopce, a nie až taká výrazná členitosť, ho predurčili stať sa vyhľadávaným lyžiarskym strediskom a Taliani sa o to postarali. Dnes sme si to naplánovali ako celodenný výlet, a z tohto dôvodu prvýkrát obedujeme. Z Livignia stúpame popri miestnom bike parku, ktorého služby využívajú bikery aj "bikery". S Maťom pokračujeme na La Pere 2390 s krásnym výhľadom na jazero. Vrcholovým hrebeňom vedie nádherný singláčik. Výhľad je úžasný, nerozumiem prečo sa zvyšku nechcelo. Výšlap na Passo di Val Trela je po uzučkom chodníku, už žiadna štrková cesta. Zastavujeme sa na pivko na Alpe Trela. Nemajú pšeničného Franziskanera, na ktorého som sa fakt tešil. Maťo s Janom tu boli včera a asi vypili posledné. Musím sa uspokojiť s tretinkovým tuborgom. Ja si ešte odskočím na vyhliadku na jazerá. Maťo si cieľ splnil, rebrá pobolievajú, tak pokračuje k jazerám a privezie auto. Tento okruh do Livigna by to bolo lepšie ísť v opačnom garde. Ďalej to je strašné. Ako toto môžu na mape označiť ako vhodná trasa pre bicykel?! Chodník vedie po kamenistom potôčiku, a čo bolo zjazdné, bolo zas rozdupané kravami. Klesanie o niečo lepšie, bol to už kamenistý chodník. Na toto musím ešte dorásť. Asi pôjdem potrénovať do Tatier.

Chalani nedajú dopustiť na Spaghetti aglio, olio e peperoncino, nevedia sa toho nabažiť, keďže na Slovenku to nikto nevie pripraviť. Posledná večera, takže nie je čo riešiť. Jednoduché a vynikajúce, len to treba vedieť.

Balíme. Už druhýkrát stúpam na Alpe Solena, avšak nesmerujem na jazerá, ale na Stelvio. Na pešo píšu 5:15. No ešteže mám bike. Zo začiatku to ubieha svižne po štrkovej ceste, neskôr sa kamene zväčšujú a prechádzam do tlačenia. Nebola by to správna dolina, keby tu neboli kravy. Pred sebou vidím aj ďalších tlačiacich, takže nie som jediný divný, ktorý to ide hore. Vyššie sa to mení na pekný turistický chodník, ale kamene zostávajú. Bicykel bol zostrojený na to, aby ľuďom pomáhal prekonávať vzdialenosti rýchlejšie, tu však jeho praktickosť stratila význam. Keby nebolo tak pekne a nebolo sa na čo pozerať, aj by som nadával viac. Konečne prichádzam do sedla Bocchetta di Forcola, odkiaľ je už vidieť Stelvio. Tu som o tri metre vyššie ako Stelvio. Teraz je to iba singláčik po vrstevnici s miernymi klesaniami až na Passo Umbrail. Úplne som zabudol na pocity pri ceste hore, stálo to hore. Opäť návšteva Švajčiarska. Od tadiaľto už pokračujem po asfaltke. Pri šliapaní mi padol do oka domček nad Stelviom. Dobrá príležitosť spraviť si výškový osobák na biku. Taliani tomuto kopcu hovoria jednoducho Cima Garibaldi, avšak v nemčine je jeho názov výstižnejší Dreisprachenspitze. Na vrchole je talianska hranica so švajčiarskym kantónom Graubünden a talianskou autonómnou oblasťou južné Tirolsko, čiže hovorí sa tu po nemecky, taliansky a rétorománsky. Ten domček je Rifugio Garibaldi a výška 2843. Trochu ďalej je vidieť ruiny Lempruchlageru z Prvej svetovej vojny. Táto základňa vznikla na obranu rakúsko-uhorských hraníc. Vo chvíli, keď si papkám koláčik a vychutnávam pivko, vidím, ako práve chalani zaparkovali. Volám im, aby sa sem prišli pokochať výhľadom. Dokonalé načasovanie. Oni sa boli ešte rochniť v kúpeľoch. Jano ide dole autom a zvyšok na bikoch. V Prate naložíme stroje, kúpime proviant na cestu a o pol tretej už doma preskakujem plot, lebo prečo riskovať stratu kľúčov v zahraničí.

Tatkovia díky za pozvánku.

Do Bormia sa oplatí ešte vrátiť, a to s cesťákom, lebo Passo di Gavia, Mortirollo, ...

Fotogaléria tu

Logy z jednotlivých výjazdov:
Prato - Passo dello Stelvio link
Molina - Lago di Cancano - Svizzera - Torri di Fraele link
Molina - Torri di Fraele - Molina - Valfurva - Bormio link
Torri di Fraele - Valdidentro - Forte di Oga - Oga - Molina link
Lago di Cancano - Livigno - Alpe Trela - Valdidentro - Molina link
Molina - Alpe Solena - Bocchetta di Forcola - Passo Umbrail - Cima Garibaldi - Prato link