Saalbach

Po roku mám opäť možnosť stretnúť sa s partiou fotríkov a ísť preskúmať nejakú tú destináciu v Rakúsku alebo v priľahlých alpských krajinách. Priľahlé alpské krajiny sme zavrhli a zvolili sme niečo blízke. Salzburg volíme ako najbližší Bundesland. Obligátna  mailová komunikácia, Martin ruší účasť kvôli malému počtu letných víkendov, Jano (pre mňa nový člen) účasť potvrdzuje a Michal bookuje penzión v Saalbachu.

Sobota 22.8.2015, 13:30 CEST, Saalbach, Bergerkreuzweg 56, Thurnerhof. Penzión je na kopci, na začiatku Saalbachu. Každý výjazd si bude od nás vyžadovať disciplínu a dokonalé plánovanie, aby sme zo seba neodovzdali na trailoch všetko a niečo si ušetrili aj na úplný záver. Je to v podstate samota blízko centra s výhľadom na mesto. Michal si objednal mapu, niečo sme pobrousovali a už cestou sme sa dohodli na scenári prvého dňa. Niekam do kopca, povymetať dáke miestne Alme. Ubytko sa nachádza priamo na jednej cyklotrase a práve na našej prvej. Cieľom je Panorama Alm. Lucka mi dala za úlohu ju preskúmať, lebo sa jej pozdávala, keď si čekovala, kam si to vlastne ide tatko oddýchnuť od rodinky. Dcéra s obľubou rozprava ako si chodí tatík do práce oddychovať od nás. Štrková cesta, samozrejme do kopca, nás privádza na vytúženú Alme. Výhľad, ako inak panoramatický. Kopce všade okolo, dolina pod nami a kravy priamo pod terasou. Ani tu nie je núdza o personál, s ktorým nie je problém sa dohodnúť a to bez nutnosti ovládania deutche Sprache. Našinec si vystačí aj s rodným jazykom. Avšak „Ein Weizen, bitte“ si už objednať dokážem. Momentálne som viac smädný ako hladný a preto kulinársky orgazmus odďaľujem ďalším pivom. Cestou dole je aj briežok hore. Trošku som si šliapol, že kuknem za zákrutu. Cestou spať však nikoho nestretám. Nevadí, stretneme sa na apartmáne. Opúšťam šotolinu a skúšam turistický chodník, potom lúku a ocitám sa na nejakej farme. Nikde nikoho otváram si elektrické zábrany a pokračujem zjazdom po ceste do Saalbachu. Tam skúšam miestny trail po zjazdovke a už iba spomínaný výšľap k penziónu. Chalani sú už tu. Máme dve izby s kuchynkou a balkónom. Nič veľkého, ako minulý rok v Ischgli, ale postačujúce. Na večeru ideme do mesta, a to čo sme si zvolili, je dosť slabé čo sa jedla týka, ale majú aspoň plynové vyhrievače. Večer to už nie je na tričko s vestou. Pivo na víkend som vypil už v aute, aspoň som sa s ním nemusel vláčiť po schodoch, a tak večer zachraňuje Janova slivovica. Ej reku, nalej ešte za jeden  ... dobrá je.

Musím povedať, že včera bolo viac pivkovania ako bicyklovania, ale začiatky bývajú vždy ťažké a treba sa s nimi popasovať. Na nedeľu sme si vybrali dva vrcholy, ktoré tvorili včerajšiu panorámu. Schattberg-Ost a Schattberg-West. Vyrážame až na obed, po omši. Spúšťame sa do susedného Jausernu, kde točíme do doliny s miernym stúpaním. Asi po troch zahrievacích kilometroch to začína byť konečne zaujímavé. Sklon má svoje kvality, našťastie ide o šotolinu a tým pádom je to zjazdné. Najhoršie je to pod sedlom medzi Ost a West. Ako prvý, poctím svojou návštevou Ost s výhľadom na skalnaté vrcholy na severe. Erárne lehátka nevyužívam a ponáhľam sa na West, lebo tam sa máme stretnúť. Skôr ako sme sa rozdelili, sme sa dohodli, že chalani pôjdu priamo na sever a stretneme sa na chate. Tu musím potupne tlačiť. Ani šotolina nepomáha. Po krátkej obhliadke vrcholu s výškou 2096 mnm a pohľade do doliny Saalbachu nájdem miesto na terase za sklenenou zástenou sa môžem vysušiť. Dávam mňamku, jeden Hefe Weissbier a čakám. Pri pohľade na ľadovce v okolí Großglockneru spomínam na Großglockner-Hochalpenstraße. Prichádza SMS od chalanov: "my sme na pive na Limberg Alm". Je tu spústa bikerov downhillakov. Tu začínajú všetky traily okrem X-line, ktorý začína na Oste, ale to je čierna. Nič pre mňa. Aj napriek zábranám ma občas ma ofúkne. Dosť fučí. A najmä keď sa slnko schová za mraky, by som bol radšej na biku. Mohol som si nabaliť aj viac oblečenia, veď ruksačik mám priestranný. Trampolína je tu základným vybavením každej Alme. Potešilo ma, že aj tu behajú deti bosé. Nie je to diagnóza len mojich dcér. Po hodine vidím pohyb na ceste a postavičky sa mi darí identifikovať. Samozrejme, že aj chalani sa musia posilniť. Zjazd sa mi nepáči. Je to na mňa príliš kamenisté, ruky bolia, technika chýba. Potom však nasleduje nádherný úsek po vrstevnici. Takéto ja môžem. Šotolinový zjazd končí v Hinterglemme. Vyzerá to tu živšie ako v Saalbachu. Je krásne, tak dáme pivnú koštovku a potom už len popri potoku domov. Dnes  žiadne riskovanie u miestnych. Slivka, danielia a jelenia saláma, rôzne paštéty, syry a cesnak - vôňa domova.  Mišo doniesol kameru, tak si môžeme pozrieť, ako by sme to videli počas jazdy, keby sme mali oči namiesto bradaviek. Nepoužíva uchytenie na helme ale hruďák. Super pohľad, keď začnú kolená vyskakovať do obrazovky. Penzión disponuje aj saunami a dnes som neodolal a skúsil som to.

Vyrážame traja, smer Hinterglemm. Opáčime svahy, na ktoré sme sa dívali včera. Stúpame na Reiteralm. Súčasťou Alme je aj Heilkräuter-Alpenblumenweg. Toto si nechám na budúcu návštevu s deťmi. Na predošlej stanici lanovky sú aj hravé náučne chodníky, kde môžu deti všeličo objavovať. Po krátkom občerstvení ešte kúsok do kopca a potom serpentínkami dole na druhú stranu. Po zjazde sme to moc neošéfovali a ocitáme sme sa mimo mapy. Do Hochfilzenu – rakúskej mekke biatlonu (mojím najobľúbenejší pasívnym zimným športom) - sa musíme vrátiť 12 kilometrov. Na papanicu sme na mape našli See Alm. Chatka je situovaná pri mokradi nad cyklochodníkom, medzi Hochfilzenom a Leogangom. Majú iba studenú kuchyňu. Zdá sa mi to trochu drahé ale papanica parádna. Inak, keď to tak zhrniem, jazdíme iba na pivo, to najdrahšie palivo, aké je 8-10 €/liter. Dnes je to ešte ekonomická jazda, vzhľadom na prejazdenú vzdialenosť. Z cyklochodníka berieme prvú odbočku s tabuľkou 19%. Jano sa bráni, ale nechá sa zlomiť, aj keď v Leogangu čaká lanovka. Po hodnej chvíli to otáčame, lebo ono to vôbec nevyzerá na modrú trasu, vhodnú aj pre malé deti. Dnes už druhá chyba pri práci s mapou. Opúšťame pôvodný plán a volíme lanovku. Len aby sme stihli ešte poslednú jazdu. Odbočili sme asi o sto metrov skôr. Lanovka ešte ide a konečne môžeme využiť Joker Card, tj. vezieme sa zadara. Pod lanovkou sa tu nachádza DH trať, drevené zákruty, strminy medzi stromami, skoky. Skalnaté hory, čo sme včera obdivovali, sú priamo nad Leogangom. Cestou lanovkou len čumím. Z vrcholu lanovky je krásny singláč na Schönleiten-Hütte. Potom už overená Panorama, ale dávame iba pivo. Volal Jano, že už sa vrátil z Zell am See. Správne, tento ročník tu máme Janov dvoch. Dostal defekt, tak si stopol jednu babku a ponúkol sa, že nám pripraví večeru. Aby sme nechodili stále tou istou cestou, rozhodli sme sa pre turistický chodník. Príjemná jazda s jemným sklonom. Mišovi sa tak páči okolitá scenéria, že nám dopraje si posedieť a ešte chvíľku si to tu užiť. Po výmene duše opäť do pedálov. Asi po sto metroch dostávam hadí kusanec. Šahám do vaku a duše nikde, musel som ju zabudnúť na prvej chate, keď som lovil peňaženku. Našťastie mám lepenie. Chodník končí a Mišo má bicykel opäť hore značky. Môžete jazdiť roky bez defektu a potom sa vám stane, že na 500 metroch dostanete tri. Teraz je na rade Jano. Po záverečnom výšľape nás čaká prestretý stôl. Cestoviny nemajú chybu. Aj vďaka blúdeniu sme dnes najazdili kopec kilometrov. Bolo to síce dosť asfaltu, ale ako tréning na Dubnicky maratón, ktorý ma čaká po príchode domov, je to len dobré. Som zvedavý, ako to na Duničáku dopadne. 100 km MTB je predsa už len nakladačka.

Od rána prší. Konečne dážď. Po minulé ročníky boli daždivé takmer všetky dni.  Žeby to súviselo s Martinom, ktorý tento rok vynechal? O rok sa to dozvieme. Na bike to zatiaľ nevyzerá. Vyrážame na potulky do Hinterglemmu. Treba doplniť zásoby duší. Dážď prestáva a s Mišom vyrážame na hrebeň medzi Lengau a Hinterglemmom. Janovia idú na trip na štyroch do Kitzbühelu. Začína trošku pršať, ale na Hochalm nezastavujeme a pokračujeme v stúpanní. Na Rosswaldhütte koštujem tmavý weizen. V porovnaní s predošlými dňami sa citeľne ochladilo, je 13 stupňov. Na Reiterkogel je to ešte kus do kopca. Ale taký, aký sa pred nás postavil, som nečakal. Je to riadna výzva, ale s krikom to dávam. Neviem, či som niekedy išiel strmšiu cestu. Dnes je to iba šotolina, našťastie. Hrebeň je dokonalou atmosférickou bariérou. Na druhej strane svieti slnko ale Hinterglemm je stále v mrakoch. S príchodom na penzión prinášame slnko aj do Saalbachu. Večeru dávame v Hinterglemme. Bez steaku neodídem.

Deň odchodu. Všetko pobaliť, odviezť sa do Hinterglemmu a môžeme vyraziť. Ideme preskúmať, čo uzatvára toto údolie. Ide totiž o netranzitnú dolinu. Je tu obrovský lanový park s „vodným“ detským parkom. Nejde o žiadne kúpanie, ale dá sa čľapotať v potôčiku. Rakúšania majú zmysel pre humor. Prasiatka majú mená Her Schnitzel Fritz a Freulein Kotlete Ema. Na konci údolia je najkrajšia Alme, Saalmalm s terasou do doliny. Krásna bodka. Sem to dokážem dať aj s vozíkom a sedačkou. Nie som vodičom, takže weizen, weizen a panvička a už sa mi nechce robiť žiadne výkonovky. Ďalšieho výšľapu na Alme sa zriekam a môžeme vyraziť domov. Črtá sa budúcoročná rodinná dovolenka. Ak budú poslúchať.

Fotogaleria tu

deň prvý
deň druhý
deň tretí
deň štvrtý
deň piaty

Hrebeňovka Poavžským Inovcom

Najkrajší cyklo výlet alebo Ruskovce - Čierna Voda po druhy krát avšak cez hrebeň Považského Inovca.

Na malokarpatských poľných cestách, zasratých po lesákoch som chytil papek do zadného kolesa a vylámal som dva špice. Žiaľ takéto špice (shimano deore xt bezdusove) sa nedajú zohnať v žiadnej šope v BA a okolí a tak som si ich nechal ojednať. Dva týždne a nič. Našťastie som ženatý muž a žena mi ochotne požičala svoje kolesá. Manželstvo sa začína vyplácať a dobrodružstvo mohlo začať.

Výstupovku na Inovec si volím cez Dubodiel, ktorú ešte nepoznám. Z Jastrabia to už mám našliapané habadéj. V bikerovi bola mapka a vraj je tam cyklotrasa. Modré céčko nikde nevidím, tak idem modrým prúžkom. Asi bola chyba, že som sa nezastavil pri krčme čo je východiskový bod všetkých túr. Turistická cestička na rozdiel od cyklo sa s vami vôbec neserie a hneď vám dá najavo kto je v lese pánom, keďže medvede na Inovci nie sú. Nasleduje zopár tlačeníc a o chvíľku akoby som z rybníka vyšiel. Modrá pretína asfaltku pokračujúcu k vysielačom nad chatou a tak sa k chate musím spustiť asi kilometrík. Pivko, doplnenie vody a ide sa späť do kopca. Veľmi príjemná chatka, rekonštrukcia sa vydarila. Na vrchol nejdem len asfaltkou ale pokračujem modrou, ktorú som opustil. Samozrejme trošku potískam ale iba kúsok. Pri pohľade na profil a dobréj aproximácii je to už iba dole kopcom. Zo začiatku je to taká širšia cestička, ale po chvíľke sa to mení na turisticky singláč. Samozrejme to nejde len dole a je tu spústa brdkov, ktoré treba aj potískať a niekedy aj preniesť. Je to predsa len primárne turisticky chodník, ale to nevadí. Skôr by som povedal, že je to také autentickejšie. Na druhej strane niektoré úseky boli točíte, akoby robené pre cyklistov. Úplná pecka. Je tu taká všehochuť nádherné výhľady, skalnaté singláče, hladké, točivé, strmé výšlapy, strmé zostupy, tlačiace ba aj nosiace sekcie a v podstate po Bezovec je to celé jeden singláč.

Z hrebeňa som si odskočil kuknúť drevenú vyhliadku na Panskej Javorine. Je to iba kúsok a bola by škoda ju vynechať. Na rozhladni stretám lesáka, ktorý tu drži protipožiarnú stráž. Dozvedám sa, že rozhľadne nie sú stavané len na potešenie okoloidúcich ale majú aj prakticky vyznám. Je z tadiaľ vskutku vyhlad do široka ďaleka, žiaľ široko ďaleko bol aj opar.

Po ceste sú dve studničky a dve chaty, kde sa dá najesť. Chata pod Inovcom a Šport chata na Bezovci. Na Havrane je tiež bufet. Pri kapustnici a pive som dostal nutkanie isť omrknúť Tematin ale je to tam 5 spolu 10 a to je už veľa. Neva. Prídem v zime, je to bežkárska trať a tá je aj na Topoľčiansky hrad. Milujem takéto prieskumné výjazdy. Za Bezovcom do repertoáru pribúda viacero lúk. Jedna aj s hovienkami. Prechádzam okolo statku kde chovajú kravky, ovečky a je tu aj stádo koni. Nádhera. Je milé vidieť farmárske usadlosti so zvieratami. Určite je za tím veľa prace a týmto ľudom patri môj obdiv, lebo ono to sem proste patri. Aj ten náš slovenský vidiek ma niečo do seba.

Netreba nikam cestovať iba odostrieť rolety na rodičovskom dome kuknúť na horizont a vyraziť.

Pribúda aj lesných "asfaltiek", predsalen to už nie je až taká divočina ale stále nie je núdza o krásne singláče. Napríklad zjazdík ku kaplnke sv. Juraja lahôdka v krásnom žľabe bez skál. Pod kaplnkou trochu blúdim chlapcom asi došla červena farba. Našťastie mám mapu a ďalej pokračujem po žltej.  Po krátkom stúpaní sa opäť napájam na červenú. Červená išla aj hrebeňom aj zjazdom k rotunde. Čiže odbočil som z hrebeňa a vynechal Marhát aj s vyhliadkou. Ale ved ja sa ešte vrátim.

Pred havranom som sa cítil ako v lesoch nad Jurom. Hladučká polna cesta ale v peknom bukovom lese. Tu sa patrilo stocit to na Piestany a ukoncit to. Na Havrane je smerovník červené C Hlohovec 21.9 km. Kedže som išiel sam, nikto na mňa netlačil kedy byť doma. A v podstate to bol aj môj cieľ, dôjsť do Hlohovca. Po pár kilometroch sa červené C stratilo a navyše aj červená turistická. Blúdim. Dostávam sa na červenú turistickú. Blúdim. Červené C som už nenašiel. Idem ďalej. Blúdim. Opäť sa dostávam na červenú turistickú. Pred Hlohovcom prenasledujem dvojicu bikerov a zrazu odbáčajú z cesty. Dnes som už toľko krát opustil červenú nechtiac, takže isť za niekym nieje problém. Chlapíci mi zdrhli, ale s orientáciou žiaden problém. Urobili si tu pekný singláčik v borovicovom lese. Všade samá šuška. To blúdenie za to stálo. Trail ma vypľúva priamo na asfaltku pred Hlohovcom. Už iba do Trnavy na vlak. Keby som si pozrel, že vlak vyráža z Leopoldova mohol som si ušetriť 20 kilákov po ceste. Vyrazil som pred deviatou a dorazil som po deviatej.

Takto to vyzerá z pohľadu  GPS a takto z pohľadu mobilu.
Ako to vyzerá z pohľadu turistickej mapy hiking.

Ischgl

Opäť po roku som sa nechal zlákať vidinou horskej cyklistiky, tento krát v Tirolsku, konkrétne Ischgl a okolie. Primárne ide o zimné stredisko, ale vraj praje aj bajkerom. Každoročne sa tu koná Ironbike XC maratón, ale to som zistil tesne pred odchodom. Partia ostala nezmenená, štyria fotríci. Zmena bola iba v tom, že zo Slovenska štartujeme traja a Mišo príde z Belgicka. Predpoveď je nepriaznivá ale je to iba predpoveď. Veď ideme do hôr a tam nikdy nevieš. Od Salzburgu prší. Po príchode do Ischglu hľadáme info centrum. Majú mapy aj s trailami. Penzión máme v susednej dedinke Mathon, čo je aj lepšie, lebo Ischgl nie je moc pekné mesto. Ide o úzke a hlboké údolie. Miesta na výstavbu turistického centra nie je na zvyš a tak to tu aj vyzerá. Mathon je malá podhorská dedinka. Penzión je takmer priamo pod lesom. Čakáme na Miša, pozeráme do mapy a hľadáme vhodný cieľ kam sa vybrať už dnes poobede, aj keď je mokro a stále mrholí. Jamtalhütte 2165 m. Má to byť jednoduchá cesta, štrková s miernym stúpaním až na chatu na konci údolia. Z Mathonu nechceme isť po asfaltke, tak ideme cez lúku a háje. V lesoch spústa vyštrkovaných ciest a na lúkach spústa zábran oznamujúcich Vám, že vstupujete na výsostné územie kráv. Niektoré sú aj pod prúdom. Napájané sú na solárne články. Domy pod svahom majú v okolí postavené asi päť metrové protilavínové múry z obrovských balvanov. Taký múrik by som privítal za domom. Vešal by som tam deti a aj seba. V Galtüre odbáčame do údolia. Cesta stúpa len pozvoľna. Na  druhej strane potoka vidno turistický chodník, ktorý som si zvolil za zostupovku. Pohľad na garmin neveští nič dobrého, asi kilometer a 100 výškových metrov ku chate. Za stáleho mrholenia sa cesta zrazu postavila. Takže sedlo medzi polky, brada nad predstavec a už iba šliapať. Na chate sa formujeme do pôvodnej skupiny a ideme sa zohriať. Zimne odložisko na lyže a sušiareň má rovnaké využitie aj v lete. Zo začiatku mám kacírske myšlienky, že dám čaj. Našťastie Jano sa zachoval ako správny kamarát a vytrhol ma z tohto krátkodobého poblúznenia. Po pivku je čas na návrat. Škoda toho počasia. Z ľadovca nie je nič. Turistický chodník by bol za sucha parádna voľba, ale za mokra po kameňoch nič moc, ale aspoň potrénujeme. Martin s Janom idú po ceste. Plochý kameň ... a ako som myslel sa aj stalo. Zadné koleso sa šmýka a ja idem k zemi s ním. Sú tu úseky, na ktorých treba bicykel prenášať, avšak návleky zo spodku nefungujú a v momente mám nohy mokré. Z Galtür do Mathonu pokračujeme po asfaltke, lebo mrholenie prešlo do dažďa a pri penzióne sme kompletne mokrí. Môj gamin bol už po predošlých pádoch lepený a jeho jednociferný vodný stĺpec je vhodný akurát tak do hmly. RIP (Ježiško kedy prídeš?). Našťastie máme k dispozícii veľkú kuchyňu s jedálňou a predsieňou v jednom. K tomu dve izby a priestranný balkón. Miesta na sušenie habadej. V Taliansku nevečerajú skôr ako o 19-tej a tu už nevečerajú po 21-ej. Nachádzame jednu reštauráciu, kde varia do 21:30. Dnes to bol dlhý deň, cesta, bike a ešte aj plné brucho k tomu.

So zaspaním som nemal najmenší problém. Vrcholy kopcov nevidno, ale aspoň neprší. Mišo si išiel kúpiť elastický obväz na kolená, aby netrpel ako v Bormiu. Nebol víkend, takže problém nebol, a ani s pivom, aby nám večer nebolo otupno. Zásoby z domova nie sú bezodné. Toľko možností a tak málo času. Problém si vybrať, kam ísť. Takže plán je Kopssee, pojazdiť okolo a potom nejaké tie Hütte na posilnenie sa. Bicyklíky prenocovali pekne v garáži. Pred jazdou treba očistiť a namazať pohon. Spojnice medzi dedinami sú vyasfaltované cyklo chodníky, takže sa tu dá pekne pobicyklovať aj s malými deťmi v miernom teréne a to do výšky cez 1800m. Od jazier sa k nám prevaľujú oblaky a v závetrí za skalou pozeráme na náprotivný svah doliny s jasným traverzom. Mapa to potvrdzuje a plán sa mení na Lorainalm, chatka vo výške 1860m. Vraciame sa do Galtüru a potom smerujeme do včerajšej doliny, ale teraz točíme za treťou kravou v ľavo na spomínaný traverz. Neviem, či kravy zvyknú kopať, ale netrúfam si prejsť okolo zadných nôh po uzučkom chodníku. Radšej zosadám a opatrne potískam. Jednoznačne je to lepšie ako po asfalte. Cestička vedie príjemne v lesíku. Nastúpaných pár metrov a klesáme cez pár ohrád až na štrkovú cestu, ktorou stúpame na Lorainalm. Ide o farmu s chatou. Majú tu vlastný syr a špek, ale batoh mám plný návlekov. Za Gulaschsuppe následuje Weizen. Oblačnosť sa krásne roztrhala a preto pokračujeme hlbšie do údolia ku Zollwachehütte 2133m. Nádherne, konečne vidno okolité kopce a v pozadí ľadovec. Zollwachehütte je kamenný domec s jedným domorodcom a dvomi psami. Domorodec sa sem vyviezol na aute. Cestou do Mathonu sa za Lorainalm oddeľujeme od Martina. S Mišom a Janom pokračujem vrstevnicou k neznámemu zjazdu. Chceli sme nájsť niečo na spôsob minuloročných šušiek. Mapa ukazuje cestičku, ktorá končí pred potokom, a za ním je cesta, ktorou chceme trochu vystúpať a potom sa pustiť lesom dole. Cesta skutočne končí a za ňou  potok, ale v takej rokline ktorú isto nepretlačíme. Cestou späť idem za Mišom, ale on robí nejaké čudne pohyby a nečakane spomaľuje. Skoro som ho nabral. Mišo si nevšimol kravskú ohradu (špagát pod prúdom s kôlmi) a zrámoval ju a trošku aj seba. Všetci sa stretávame pri kaplnke. Chalani trochu rozjímajú, tak idem preskúmať cestičku nad naším penziónom. Nechávam sa zlákať tabuľkou Ironbiku (sú tu všade). Krásny singláčik končiaci sa stenou. Vytlačím si to a potom sa vrátim. Na jednej strane sú natiahnuté záchytné siete. Je to pekne rozmočené. Hlava nepustí a tlačím aj dole. Tento úsek je časťou aj najkratšieho maratónu a rozhodne to nie je ako u nás, že vhodný aj pre rodinky. Dnes bike dostal poriadnu porciu blata a hovien. A nie len on. Na večeru ideme do Ischglu. Máme problém niečo nájsť aj tu. Letná sezóna nie je taká silná ako zimná. Jedna čašníčka v priliehavých kožených kraťasoch je slovenka. Dnes som ukrátený o prekvapenie z toho, čo dostanem. Gastronomicky žiadna sláva, ale ani nič, čo by urazilo. V tomto Ischgl trošku pokrivkáva za Bormiom.

Dnes musíme dať lyžiarske stredisko nad Ischglom. Zajtra tam bude maratón. Kým sa chalani zobudia, idem do obchodu kúpiť pivo. K ubytovaniu nám pani domáca vystavila také kartičky, ktoré platia na lanovky, busy, kúpalisko, prejazd Silvretta-Hochalpenstraße, a iné. Takže v rámci šetrenia času a energie sa necháme vyviesť. Veľkoplošná obrazovka ukazuje hornú stanicu lanovky 2300m a teplotu 9 stupňov. Cez deň je tu o poznanie viac ľudí ako večer. Kým sa dostaneme do kabínky, musíme si chvíľku postáť v rade. Ale pri prepravnej kapacite 3340 ľudí za hodinu to nie je žiaden problém (prevýšenie 961m, dĺžka 3938m, čas 11min). Až do chvíle, kým sa nedarí natrepať tri 29-ny a musia zastaviť lanovku. Lanovka má aj medzistanicu, ale my ideme ďalej na Idalp. Je to tu úplne iná krajina ako dole. Obrovské. Otvorené plató plné lanoviek a vlekov. V lete fungujú asi dve. Ischglania sa vôbec neserú a na začiatku a konci sezóny tu postavia obrovské pódium a pozvú nejakú hviezdu, ktorá si môže zabékať vo výške 2300m. V máji tohto roku sa konal už 20 ročník Top of the Mountain Concert. Náš cieľ - Greitspitze 2871m je odtiaľto čo by kameňom dohodil a tých je tu mrte. Celá trasa vedie po štrkovej ceste. Zo začiatku je stúpanie príjemné a dá sa kochať okolím. Cestou na hornú stanicu sedačkovej lanovky Viderjoch by sa hodila teleskopická sedlovka, položiť ťažisko trochu nižšie lebo bicykel sa začína dvíhať na zadné. Od lanovky nasleduje miernejšia pasáž na vydýchanie sa. V sprievodcovi píšu, že cestou na vrchol sú dve "push section". Do prvej sa púšťam ešte s vidinou úspechu. Vzdávam to asi 20 metrov pred koncom. V druhej, už bez akejkoľvek vidiny, tlačím pekne od začiatku. 2871m - nový výškový rekord na biku. Zlepšil som si minuloročný o 20m. Počas čakania na chalanov sa kochám výhľadmi. Ide o hranicu medzi Rakúskom a Švajčiarskom. Tá švajčiarska je trávnatejšia a rakúska viac kamenistá a strmejšia. Mišo na vlastné oči videl, že aj "pusch section" sa dá vyšliapať v sedle. Predpoklady sú: 29er, prevod ktorý vám umožní na jedno otočenie kolesa trikrát otočiť kľukami, nemať ani gram tuku a hovadskú vytrvalosť. Nespĺňam ani jeden. Hore sa stretávam iba s Mišom. Bratia si nás nevšimli a pokračovali ďalej. Na zjazd po kamenistej strmine si netrúfam, tak trochu tlačím. Ďalej pokračujeme krásnym singláčom po hrebeni. Zatiaľ najkrajšie, čo sme tu išli a určite nič lepšie nebude. Tento krát sa vzdávame vysokohorského piva, lebo z juhu prichádza černota. Najrýchlejší ústup je po asfaltke. Asfaltka je strmá a na cesťáku by som si to rád skúsil opačným smerom. Tabuľky Ironbiku nás odkláňajú na poľné cesty vedúce až do Ischglu k "plochým" eskalátorom, ktoré keď prefrčíme, sme priamo v meste. Prípravy na maratón vrcholia, tak si spravíme pár cieľových fotiek pri prechode cieľovým oblúkom. Zaslúžime si, veď za tri dni sme prešli takmer celého Irona, až na švajčiarsku časť. Pri vychutnávaní si pivka sa to z hora spustilo. My sme pod strechou a bycikle aspoň umyje. Dlho to netrvá a slnko krásne pečie. Chalani majú v pláne therme, tak ja idem vyjazdiť rakúskeho utopenca nad Mathon. Z okolitých kopcov sa valí veľa potôčikov. Pri jedom posedím a zafajčím. Ale je tu krásne. Teplota tu cez deň nevystúpi nad 20 stupňov, iba na slnku je teplejšie, čiže ideálne podmienky. Aj na Greitspitze stačili iba návleky a vesta. Večera v Methone už v overenom podniku. Reštaurácia vo Wildparku je otvorená iba do 19-tej a zvyšok iba pizzoviny. Martin si už za týchto pár dni oprášil nemčinu a nebál sa ju použiť "Möchten Sie zusammen oder getrennt bezalen, bitte?" Maťo pohotovo "Zugether."

Pri raňajkách nám nad hlavami jazdia ironi. Za necelú hodinu majú tí najlepší v nohách 24 km a my si len vymieňame kľučku na záchode. Prvé ráno čo vidieť okolité vrcholky. Dnes mierime na chatu hneď nad Mathonom - Friedrichshafenerhütte 2138m. Začiatok stúpania máme spoločný s Ironbikom. Najprv nás predbiehajú dvaja motorkári (znamenie, že idú bikeri) a za nimi už idú najrýchlejší zo strednej a krátkej trate. Po pár najrýchlejších sa hakujem za jednou dvojicou, aby som skúsil, ako rýchlo sa tu jazdí. Dievčina do toho dáva všetko a je to aj počuť. Žiaľ, alebo našťastie, odbáčajú na zjazd a ja pokračujem v stúpaní už sám. Chalanom som sa vzdialil, tak zvoľňujem. Nad hranicou lesa sa naskytajú nádherné výhľady do údolia. Tieto serpentínky sme sledovali predošlé dni z protiľahlého svahu. Na chate využívame terasu na pár fotiek a pivko. Žiaľ, dážď nás zaháňa do chaty a pomáha miestnym vytiahnuť z našich batohov nejaké to euro navyše. Keďže nevieme, ako dlho bude pršať, tak dávame niečo pod zuba a ďalšie pivo. Mrholiť neprestáva. Maťo ide dolu a zvyšní pokračujeme ďalej. Neskôr idem už iba sám. Už od rána som nastavený, že pôjdem preskúmať lavínové zábrany a až na koniec cesty, kde je malé jazierko okolo 2500m. Vo výške 2400m končím a obliekam návleky. Nachádzam sa priamo nad dolinou z prvého dňa. Je vidieť hlboko do nej, ale pre dážď opäť nie je vidno ľadovce. Vyzerá to tu ako na solárnej farme, ale namiesto solárnych panelov tu sú obrovské železné zábrany. Smerom ku chate odbáčam z cesty na turistický chodník. Na kamenistý terén si už zvykám, ale aj tak sedlovka musí isť nižšie. Žeby som požiadal Ježiška o teleskopickú sedlovku. A je tu dilema čo potrebujem viac garmin alebo sedlovka. Na šotolinových serpentínkách skúšam drifty a vcelku sa mi darí. Konečne prestalo mrholiť. Po stáde ironov je zjazd riadne rozbitý. Hlava ma opäť nepustí a radšej potískam. Aj tak je dole bike úplne zasratý a keď chcem preradiť na veľkú placku, prešmýkač sa ani nehne. Bike potrebuje vywapkovať a preto sa ešte idem previezť k potôčiku nad penziónom. Prúd je poriadne silný a takmer mi vytrhol bike z rúk. Nakoniec sa vyjasnilo. Chalani trochu pospali a tak sú pripravení vyraziť na divinu do Wildparku. Otvorené majú iba do 19-tej, preto sa nám to dosiaľ nepodarilo. Najprv ideme na obhliadku parku. Majú tu pstruhy, zajace, sliepky, rôzne kozy, vysokú zver a svište. Sašena by sa tu zbláznila. Jelení steak, jemnučký, krvavučký, k tomu pivo a rakúska dychovečka, proste jedna báseň. Stojí síce 25E, ale aj to je jedna z výhod single dovoleniek. Netreba násobiť počtom rodinných príslušníkov. Chalani išli do kostola a ja si idem oddýchnuť na penzión. Celý pobyt sme vydržali bez mydla bez ujmy, takže ďalšia zbytočná vymoženosť konzumnej spoločnosti. Žeby ďalší kandidát na vyradenie po šampóne, sprchovom gély a holiacich prípravkoch? Po omši ideme na večeru na pizzku a pivo. Pivo, tyčinky a fyzická záťaž sa podpísali na mojom trávení. Všetko čo zjem sa mení na plyn.

Balíme. S Maťom ideme do Ischglu na bikoch, a zvyšok musí priviezť autá. Dnes iba lanovkovanie, aby vodiči zvládli cestu domov. Teraz ideme lanovkami tak vysoko, ako sa len dá. Idjoch 2760m. Parádna sedačková lanovka. Dole Vám pánko zavesí bike za sedlo a hore Vám ho pánko zvesí a podá. A hlavne je to na kartičku, čiže zadara. Dúfam že to platí aj vo švajčiarsku. Ako prvý zostup k dolnej stanici lanovky - Alp Trida 2263m, sme si zvolili turistický chodník. Krásne výhľady, všade tráva, iba hore je to kamenisté. Pre oko je to tá krajšia časť, ako tá rakúska a určite vhodnejšia na bikovanie. Niektoré časti treba ísť po svojich, je to predsa len primárne určené pre peších a my nie sme až takí bikeri. Ku koncu sa pripájame na bikerský trail. Ten nás privádza priamo až k lanovke. Kartička platí, takže 500 metrové prevýšenie zvládame s pozitívnou energetickou bilanciou. Z lanovky vidno, že voľba prvej zostupovky bola blbosť a musíme ísť ešte raz. Pod lanovkou totižto vedie trail po celej jej dĺžke a potom ešte jedna vetva asi od polky. V hornej časti obiehame rodinku s dvomi malými bikermi. Celé je to o točení v ľavo, v pravo, brzdy. Cítim, že sa v tých zákrutách postupne zrýchľujem. To ma síce teší, ale je to veľmi namáhavé na ruky a celkovo na hornú časť tela. Chcelo by to asi fulla a o kus lepšiu techniku. Asi to nebude "môj krígel piva", ale tie lanovky sú na tom super. Dole majú wapku, ktorú chalani využívajú. Posledný vývoz lanovkou a už iba zjazd do Ischglu. Z lanovky sledujem bikerskú rodinku. Zmákli asi tak polovicu trailu. Ide to aj s deťmi, len sa treba obrniť trpezlivosťou. Vidím to tak na celodenný výlet. Na rakúskej strane je trail, tiež označený ako enduro. Začiatok je veľmi kamenistý a strmý, stále na brzdách a občas musím zosadať. Od Vellilscharte sa pripájame na strednú trať Ironbiku. Tu to už nie je také kamenisté, ale technickejšie. Pre zdatnejších sú tu aj mostíky a umelé skoky. Mišo nás čaká, trošku sme sa natiahli a asi sa chce ubezpečiť, či všetci prejdeme najťažšími úsekmi v poriadku. Ale v skutočnosti je to úplne naopak, my čakáme jeho a uisťujeme sa či je v poriadku on. Zaseklo sa mu predné koleso v kameňoch a letel cez rajdy a kolenom trafil kameň. Maťova noha je tiež jemne doškrtaná. Už je to iba pár meandrov a potom len zjazd po lesnej ceste, na ktorej Maťo hodil tigra a trochu pustil žilou. V Matone dávame posledný spoločný obed a je tu koniec. Mišo má pred sebou osemsto kilometrov, sám s boľavým a značne obmedzeným ohybom v kolene. Dúfame, že to zvládne. Cestou domov ideme cez Silvretta-Hochalpenstraße, keď to už raz máme v cene. Z našej doliny žiadne riadne stúpanie, iba pár zákrut, nechápem, za čo by som mal platiť. Na vrchole je sústava priehrad s elektrárňou a za nimi serpentíny, že Stelvio sa nechytá. Zapisujem si to k vysnívaným výšľapom. Päťdňová dovolenka sa zdá byť ako ideálna a ohľaduplná aj voči rodine, ale treba využiť každý jeden deň.

Fotogaleria tu

deň prvý
deň druhý
deň tretí
deň štvrtý
deň piaty

Pyrénnées - La route des Cols

miso

cau, lucka ta chce poslat s nami bikovat do pyreneji :-)

co ty na to?

zatial som ti nepisal, lebo som nevedel ako sme na tom s miestom

ja

o nicom neviem

miso

vyzera to ale, ze by sme mali mat este miesto
lucka vie asi vsetko :-)

12.10 - 20.10 ideme ako firemnu akciu bikovat do pyreneji

a asi by sme mali mat este jedno miesto volne

tak porozmyslaj ...

A ja som porozmýšľal. Zimu mám na háku, nelyžujem a neprevádzkujem žiaden iný zimný šport, takže dovolenku nepotrebujem. Keď som obdržal propozície, zistil som, že sa jedna o etapák od Atlantiku k Stredomoriu. Tentokrát už nepôjde len o také blúdenie po kopcoch ako v 2010-tom. Bicykel tiež prešiel úpravami, prechod na kompakt a nahodil som aj horskú kazetu s 28 zubovým pastorkom. Takže tentokrát nepôjdem všetky kopce postojačky.

Keď do Francúzka, tak jedine na francúzovi. Peugeot boxer. Šesť bicyklov do vnútra, dva na nosič a osem atlétov na deväť sedadiel. Auto preverili už karloveské kopce. Vyhlásil "check engine" a stiahol výkon. Pri Iuvente sme motor skontrolovali, aspoň či tam je. Po chvíli čakania, asi hodinka, sme skúsili naštartovať a mohlo sa vyraziť. Takmer celou cestou pršalo, vo Francúzsku dokonca snežilo. Strašne veľká krajina, cesta nemá konca. Po 2100 kilometroch prichádzame do slnečného Saint-Jean-de-Luz.

Hotely boli zarezervované vopred, takže iba vybaliť a môžeme ísť naplniť žalúdky, aby telo bolo na zajtra pripravené. Dnes ešte musíme riešiť problém s výberom reštaurácie, ktorých tu je ako lodí v prístave. Najviac mi chutí až po výkone a keďže dnes si nezaslúžim, stačí mi pizza. Menučko príde na rad až neskôr. Skvelé je to, že sme za nultým poludníkom a v našom časovom pásme. Takto by som to bral. Ešte nočné pokochanie sa burácajúcim atlantikom a môžeme ísť späť spať.

1. etapa - Nedeľa 13.10., Saint-Jean-de-Luz - Montory

http://connect.garmin.com/activity/39047601

Hotel: Montory, Auberge De L'Étable

Nezačneme trápne od hotela, ale pekne od brehu Biskajského zálivu. Za pevnosťou Socoa pokračuje mólo s majákom. Ďalej to už nejde. Ondrej hovorí, že sa patrí dopriať bicyklu kontakt s morom. Mesiac nám doprial príliv, tak sa idem previesť po plošine na spúšťanie lodí. Dosť to tam šmýka vďaka zelenému podkladu a navyše sú tam aj koľajnice. Mišo tam vletel za mnou a stal sa tak jediným, ktorý pocítil Atlantik na koži, ešteže má návleky na tretrách.

Kopce sa tiahnu od pobrežia, zatiaľ ich skúmam len pohľadom. Počas úvodných, zahrievacích 45 kilometroch prechádzame len pár krpáľov. Skvelé na rozjazdenie sa. Blížime sa ku stúpaniu, o ktorom nemáme žiadne info, ani meno nemá. Horizontu dominuje nádherný špic. Zatiaľ netušíme, že nás bude sprevádzať celým stúpaním. Naša cesta vedie priamo jeho južným úbočím. Stále rozmýšľam, čo to rastie za porast na okolitých svahoch. Tráva to nie je.

A sme na začiatku stúpania. Hneď v dedine sa to brutálne dvíha. Okolo 20 %. Asi po 200 metroch sa to zmierni a môžeme to rozdýchať, ale ani zďaleka to nekončí. Na ceste sú všade ježkovia z popadaných jedlých gaštanov a keď na ne nabehnete a vzadu máte 25 zubov, pekne to prešmykuje. Úvodné stúpanie nás roztrhalo, a tak sa čakáme na lúke, odkiaľ cesta pokračuje príjemnou vrstevnicou. Prichádza aj sprievodné vozidlo. Jeden člen je čiste šofér. Braňo nám vozí všetky veci a my sa môžeme venovať výlučne cyklistike. Pod kopcom sa vyzliecť a na kopci obliecť, luxus, na ktorý sme si zvykli na predošlom tripe.

Záhada pokrývky kopcov je objasnená, ide o papradie. Všade sa tu pasie dobytok. Kravy, ovce, barany. Jedno stádo oviec nám skríži cestu alebo my im. Chúdence sú také vyľakané, že zamínujú celú cestu, ktorá je pred nimi krásne čistá. Doteraz som videl takú kadenciu iba u škrečka. Pred vrcholom sa sklon opäť na krátko búri, vďaka čomu prichádzam na Col de Anonyme ako prvý. Cítim sa dobre, nohy úvodný test zvládli a už sa teším na ďalšie stúpania. Kopec si vybral prvú daň, dvaja využili vynáškovú službu doprovodného auta. Čaká nás ešte dlhá cesta a netreba sa odpáliť hneď na prvom kopci. Smerom dole to nie je nič pre mňa. Prehnaná opatrnosť v zákrutách ma radí na koniec pelotónu. Užívam si však aj tieto časti, ale po svojom.

Braňo nás už čaká v hoteli aj s kľúčami od izieb. Bicykle idú spinkať do garáže. Malinké mestečko, ale s hotelíkom. Andrej hovorí, že hneď po výkone treba zjesť balíček piškót, tie vraj obsahujú ideálny mix cukrov, ktoré telo potrebuje. Ja si to isté myslím o pive. Nanešťastie nedisponujem ani jedným. Toto v propozíciách uvedené nebolo. Písalo sa tam však o náhradných špalkoch a tie som si vzal. Pri zjazde mi zadné koleso vydávalo strašné zvuky a len od určitej rýchlosti. V prvom momente ma to riadne vystrašilo, ale pri kontrole som na nič nenarazil. Ráno sa na to budem musieť pozrieť.

Trochu pochatujem so ženou a ide sa do reštiky, ktorá je priamo v hoteli. Parádna to krčma, v ktorej čapujú pollitrové pivo. Večeria sa tu až po siedmej. Tetuľa nám ponúka menučko síce bez možnosti výberu jednotlivých chodov, čo však vôbec nevadí. Štyri chody dokonalo nahradia denný výdaj, najmä polievka, ktorej sme si mohli dať dosýta. Žalúdok si to v noci užije.

2. etapa - Pondelok 14.10., Montory - Argelès-Gazost 

http://connect.garmin.com/activity/390475947

Hotel: Argelès-Gazost, Soleil Levant

Col de Marie Blanque

Average grade: 7.6 %

Length: 9.3 km

Height top: 1035 m

Elevation: 715 m

Col de l’Aubisque

Average grade: 7.2 %

Length: 16.6 km

Height top: 1709 m

Elevation: 1190 m

Raňajky si organizujeme vo vlastnej réžii, aj keď pár z nás zariskovalo a včera si objednali raňajky v hoteli. Osobne som odolal, mal som ešte zásoby, keďže sme sem pricestovali na víkend a niekde si víkend cenia. Dúfajme, že chalani budú vládať, lebo dnes máme na programe dva kopce. Tieto kopce už nie sú neznáme, máme profily a s Aubisque už máme aj osobnú skúsenosť aj keď z opačnej strany. Nemáme servismanov, ktorí by sa nám po nociach venovali bikom, tak to musíme spraviť sami ešte pred štartom. Viktor mení cesťák za horský s tenkými plášťami, z dôvodu nedostatku prevodov. Zobrali sme aj zopár náhradných plášťov, a tak môžeme Janovi na trekingovom bike znížiť valivý odpor. Ja mením špalky a až po vybratí je vidieť, že sú v nich zapichnuté kúsočky kovu z ráfikov. Do zoznamu povinnej výbavy si treba pripísať ihlu. Hneď z hotela je kopček, radím najľahší prevod a ešte by som si rád podradil. Našťastie tie pravé kopce sú ešte ďaleko a času zahriať sa je dostatok.

Col de Marie Blanque - priemer vzbudzujúci rešpekt, pretože prvé 4 kilometre máju sklon, na ktorom by aj Cavendish dovidel na pelotón. Kopce zaradené do TdF v tejto časti Pyrenejí majú na každom kilometri tabuľku s informáciou o koľký kilometer ide a jeho priemerný sklon. A teraz to začína. 3 kiláky na vrchol a 11 %, Andrej hlási maximum 13 a nejedná sa len o pár metrov. Tu Andrejovi trochu odskakujem. Dva kilometre 13%. Posledný kilometer 11%. Na vrchol prichádzame s Andrejom spoločne. Janovi prezutie zdá sa pomohlo, lebo prichádza do sedla bez podpory sprievodného vozidla. Super výkon. Nádherný kopec celý v lese, a tým pádom bez výhľadov. Výhľady ešte len prídu a nebude ich málo. Napríklad hneď ten ďalší.

Po zjazde pokračujeme dolinou, ktorá v nás prebúdza spomienky. Nie však až natoľko, aby sme trafili regulárny začiatok stúpania. Jazdime podľa navigácie a trasa bolo naklikaná tadiaľto. Dedinou hore, dole a opäť hore sa nakoniec napájame na originálnu cestu pod kúpeľmi. Toto stúpanie si dávame iba vo štvorici, v pôvodnom zložení. Aubisque je kopec zaujímavý svojou dĺžkou. Takéto u nás nemáme. Andrej s Ondrejom sú vpredu, aspoň je čo sťahovať. Trošku sme sa roztrhali, keď sme využívali služby sprievodného vozidla. Pod vrcholom sa zgrupujeme a záver si dávame pekne v tempe. Mišo si ide svoje tempo a v pohodičke prichádza do sedla. Vrchol je pravý pyrenejský, holý. Malá, ale predsa, oblačnosť bráni vychutnať si tie pravé panoramata. Cestou je ešte jeden Col du Soulor. V tomto smere je to dlhší zjazdík nasledovaný dvojkilometrovým stúpaním. Opačne to bolo o niečom inom. Vizuálne prepracovaná cesta, vytesaná do skaly, tunely, šluchta dole, nádherné výhľady a toto všetko dopĺňa slalomom medzi koňmi. Do cieľového mesta je to už iba záležitosť gravitácie, ale občas jej treba pomôcť. Je po víkende a môžeme si ísť nakúpiť niečo na raňajky a niečo od smädu na vrchol aj pod vrchol. Niektorý idú navštíviť Lurdy a zvyšok sa s pôžitkom oddáva miestnej gastronómii.

3. etapa - Utorok 15.10., Argelès-Gazost - Cadéac

http://connect.garmin.com/activity/390925585

Hotel: Cadéac, Logis Hotel du Val d'Aure

Col du Tourmalet

Average grade: 7.4 %

Length: 19 km

Height top: 2115 m

Elevation: 1404 m

Maximum: 10.2 %

Col de l’Aspin

Average grade: 6.7 %

Length: 12 km

Height top: 1489 m

Elevation: 642 m

V noci prší. Ráno sú cesty mokré a je sychravo. Včera som sa pohrával s myšlienkou vybehnúť si ráno na Hautacam, vyvrcholenie nasledujúcej TdF. Samozrejme to bolo len poblúznenie z plného žalúdka. Dnes je na programe legenda Col du Tourmalet. Pochopiteľne, že sme ho nevynechali ani pri ostatnej návšteve, ale dali sme si ho z opačnej strany. Na Tourmalet je tento rok cesta zarúbaná. Boli tu obrovské záplavy. Strhnuté cesty, mosty, domy. Od stanice lanovky vedú do sedla dve cesty, ktoré sa opäť spájajú ešte pred vrcholom. Ja som sa rozhodol pre variant, ktorý sa jazdí aj na pretekoch a ide o cestu, ktorá nie je prístupná pre autá. Pridáva sa aj Ondrej s Andrejom. Cesta uzučká plná kameňov a zvieracieho trusu. Pri fotení strácam kontakt a ďalej pokračujem vo voľnom tempe. Kvôli oblačnosti nie je vidno observatórium na Pic du Midi de Bigorre, na ktorý vedie z Tourmaletu nespevnená cesta. Plus takmer 8 kilometrov a 762 výškových metrov. Necelý kilometrík pod vrcholom ma obieha naše auto, takže zámer doraziť po ňom a neklepať kosu sa podaril. Bombónikom je záverečná pasáž, práve tu sa nachádza maximum. Ide o najvyšší bod celého etapáku a treba dodať telu vypotené  minerály vhodným iontovým nápojom. Včera doplnené zásoby piva neboli zbytočne vyhodené peniaze. Opäť tu chýba socha cyklistu menom Octave Lapize, a je jasné, že sa ešte budem musieť vrátiť. Aspoň že som si včera kúpil magnetku. Na zjazd sme nastúpený v kompletnej zostave. Pri zjazde idem klasicky posledný. Vidím chalanov obdivovať nafúknutú kravu s húfom supov. Reku kuknem aj ja. No mám menšie problémy s vypínaním tretry a padám na Milošove zadné koleso. Jak som ja priletel, tak supy odleteli. Ondrík bude mať večer prácičku. Mavic odolný voči dieram neodolal bočnému nárazu a trochu sa pokrivil.

Po prejazde Sainte-Marie-de-Campan stáčame na juh na Col de l’Aspin. Nová výzva, podľa parametrov trošku dlhší, no profilovo kopček do pohody. Slovenskí fanúšikovia tu zanechali stopu a my si môžeme zajazdiť v spoločnosti Peťa Sagana. Konečne nápis môjmu srdcu blízky. Ku koncu skúšam aké je to točiť 90 do kopca. Skúsil som a už to robiť nebudem. Nie je to rovina a ostanem pri svojich 75. V Cadéacu nám fandí autobus plný detí, ktorý nás sprevádzal už pri zjazde. Teraz však mali pauzičku pri krásnom kostolíku a vytvorili nám pravú cyklistickú kulisu. Pri hľadaní hotelu prvýkrát jazdíme viac ako je potrebné a aj napriek navigácii sa otáčame a to nám stačilo pokračovať iba 300 metrov. Pekný hotelík a kuchyňa opäť fantastická. Navyše nám ako cyklistom urobili dve misy zapekaných cestovín ako pozornosť. Viktor má dnes narodeniny a my sme sa stali jeho hosťami.

4. etapa - Streda 16.10., Cadéac - Saint-Lary

http://connect.garmin.com/activity/391805346

Hotel: Saint-Lory, Logis Auberge De L'isard

Col de Peyresourde
Average grade: 6.6 %
Length: 9.96 km
Height top: 1569 m
Elevation: 655 m

Col de Menté
Average grade: 9 %
Length: 9.5 km
Height top: 1349 m
Elevation: 844 m

Col de Ported d’Aspet
Average grade: 9.7 %
Length: 4.4 km
Height top: 1069 m
Elevation: 429 m
Maximum: 17 %

Andrej na dnes naplánoval tri kopce. Dĺžkou priemerné no náročnosťou postupne gradujú. Ráno jemne prší. Pozvoľna stúpame takmer od začiatku. Cesta mokrá, ale do kopca to nevadí. Postupne vychádzame z lesa a sedlo je viditeľné už z diaľky. Auto zastavilo 200 m od vrcholu  a pri ňom aj Miloš s Andrejom. Ja idem ďalej, kým neprejdem okolo tabule, nezostupujem. Aj stúpanie na Pezinskú Babu vždy končím až na hornom parkovisku. Vrchol je vrchol. A takto jednoducho si "pripisujem" vrchársku prémiu. Kvôli vrcholovej fotke sa aj tak všetci presúvame k vrcholovému kameňu. Hneď ako opúšťame sedlo, začína pršať a je to prvý riadny dážď, čo nás zastihol za jazdy. Po pár minútach musím odložiť okuliare, lebo vidím iba na jedno oko. Pršať prestalo rovnako rýchlo ako začalo. Zostáva len nepríjemný pocit zo stekajúcej vody. K ďalšiemu kopcu je potrebný 20 kilometrový presun.

Col de Menté začína hneď zhusta, prvý kilometer s priemerom 11%. Po troch dňoch sa cítim dobre rozjazdený, nohy oddýchnuté, v prvom stúpaní som ich netrápil, a tak to môžeme trochu rozbaliť. Andrej sa odpája ešte v dedine a tak idem sám. Snažím sa nepresiahnuť trojku zónu a točiť okolo 70. Nie je to žiadna pastva pre oko. Oblačnosť, les a slaný pot. Ku koncu pár serpentíniek, čo väčšinou znamená najlepšie miesto na zrýchlenie. Tie zákruty vás úplne vystreľujú a nútia zrýchľovať. Kontrolujem si tep, aby som to v tejto eufórii neprehnal. Konečne si môžem utrieť očí. Mať takýto kopček doma. Nejaký rezbár tu vystavuje na obdiv svoje diela. Za týmto priesmykom nás víta úplne iný svet. Slnko.

Bezprostredne po zjazde začína Col de Ported d’Aspet. Pri tabuli vzbudzujúcej rešpekt všetko zbytočné odkladám do auta. V 95-tom na TdF tu bol veľmi nepekný pád, do ktorého bolo zapletených viacero pretekárov a Fabio Casartelli zahynul. Túto udalosť tu pripomína pamätná tabuľka a pamätník. Ondrej to samozrejme fotí a potom sa rozhodol rozpútať peklo. Prehnal sa okolo nás, ale našťastie som sa ho stačil chytiť a môžem si to tu odtrpieť. Ide o krátky kopec a tep si už nekontrolujem. Ondrej nameral maximum 17% a ja som svoju pumpu roztočil na 171 bpm a prvýkrát som sa ocitol v päťke zóne. K hotelu je to už iba dole kopcom. Saint-Lory je malička kamenná dedinka, ale rozhodne nie z doby kamennej. V našich podmienkach by sme mali problém nájsť krčmu a tuna hotelík. Čakanie na večeru si krátime pivkom ale radšej volíme terasku, lebo hotel, aby prežil musí suplovať aj tú našu krčmu. To, čo však ponúka kuchyňa, nie je žiadne suplovanie. Neuveriteľné päťchodové menu a vínečko k tomu. Ja si to červené víno asi obľúbim. Dnes sa stal hostiteľom Andrej. Ďakujem chlapci. Jediná chybička hotela bola absencia kobercov v tomto vlhkom a chladnom počasí, ale mi sme sa tu prišli len vyspať. Večer sa opäť jemne rozpršalo.

5. etapa - Stvrtok 17.10., Saint-Lary - Tarascon-sur-Ariège

http://connect.garmin.com/activity/391805298

Hotel: Tarascon-sur-Ariège, Hotel Confort

Col de la Core

Average grade: 5.1 %

Length: 17.5 km

Height top: 1395 m

Elevation: 885 m

Col d’Agnes / Port de Lers

Average grade: 8.2 / 5.7 %

Length: 10.2 / 3.8 km

Height top: 1570 / 1516 m

Elevation: 826 / 216 m

Maximum: 10.5 / 8.2 %

Už klasické ráno s mokrými cestami, ale s krásnou modrou oblohou a keď sa dolina otvorí, konečne cítime teplo aj bez toho, aby sme šliapali do kopca. V prvom stúpaní idem voľne s Viktorom a Mišom. Už z diaľky vidno kam smerujeme, dlhá dolina uzavretá otvoreným svahom. Po tých vlhkých dňoch tu máme na oplátku takmer letný deň. Pred vrcholom nám Viktor nastupuje a zdrhá. Takto sa vám odvďačí niekto, keď ho ťaháte do kopca :). Práca domestika je nevďačná úloha. Po zjazde si môžem dopriať jedno čapované. Nie je sa kam ponáhľať, večeru skôr nedostaneme. Etapa pokračuje rovinatou časťou. V prostredí Pyrenejí však žiadna nuda. Na obdiv sa tu núkajú dedinky, široké údolia a všade prítomné hory. Viktor pri tomto kochaní sa, dáva zemovku, keď si chcel túto scenériu odfotiť a nepodarilo sa mu vycvaknúť tretru. Nuž treba fotiť zo sedla. Cestou čakám ešte Ondreja, ktorý má dáke problémy s garminom.

Vďaka týmto nepodstatným zdržaniam prichádzame, pod začiatok Col d’Agnes so stratou, na čelo. Aspoň je čo sťahovať. Ondrejovi sa nechce, tak si idem zazávodiť sám. Ide o vyrovnané stúpania iba s jednou rovnou pasážou v hornej časti. Najtvrdšie sú prvé tri kilometre, potom sa tu už motá okolo ôsmich. Ide sa dobre, jediné, čo mi ruší túto pohodu, je pot.  Už včera som si búchal hlavu o barany, že som si nezobral šatku na utieranie potu a dnes je to tu znovu, a navyše, dnes ešte pekne prikuruje slnko. Kopec sa postupne otvára a dva kilometre pred vrcholom je oddychová rovinka. Keď sa cesta začne opäť dvíhať, je tu ešte kilometrík s priemerom 10, mám už Andreja na dohľad. Dobehnúť som ho nestihol, ale som si pekne mákol. Šiel som rovnako ako včera na Col de Menté. Zvykli sme si na väčších kopcoch čo to zjesť a keď je konečne pekne, tak sme to rozbalili pekne na ceste.

Dnes je v programe aj tretí kopec. Ale to je iba taký krťačinec, krátky zjazd do sedla s jazierkom a ešte kratší výšlap na druhý zub profilovej vidličky. Dnešná etapa má cez stovku a do cieľa nám zostáva takmer tridsať. Našťastie sa jedná o časť s veľkým gravitačným bonusom. Andreja svrbeli nohy po vlažnom tempe, ktorým sa prezentujeme na rovinkách, a tak si dávame posledných 10 kilometrov v rýchlom tempe. Tepmi na špici sa blížim k tým, ktoré som dosahoval pri stúpaní. Tarascon, hotel v noci neónmi pripomínajúci bordel a k tomu ružové izby. Ide už o riadnu civilizáciu, čo využívame na doplnenie proviantu. Čo sa týka piva, tak tu majú množstvo pív s vyšším obsahom alkoholu. Víťazom je Maximator 11%. Humus, nedokázal som to dopiť. Ako keby ste do piva vyliali poldecák. Cestou na hotel sa ideme na večerať. Konečne steak. Dohodli sme sa, že posledné dve etapy spojíme a k Stredomoriu dorazíme už zajtra a v sobotu môžeme stráviť v aute. Francúzi majú novú trojrozmernú včielku Máju.

6. + 7. etapa - Piatok 18.10., Tarascon-sur-Ariège - Le Barcarès

http://connect.garmin.com/activity/393081754

Hotel: Port Leucate, Résidence du Port

Col de Pailherès

Average grade: 6.9 %

Length: 18.6 km

Height top: 2001 m

Elevation: 1281 m

Maximum: 9.6 %

Posledná etapa, žiaľ. Máme pred sebou jeden kopec a 170 kilometrov. Obliekanie dresu po piatich dňoch je dosť nechutná záležitosť. Pocit vlhkosti sa však rýchlo stratí. Nebudem predsa špiniť nový dres. Dnes to vyzerá na opäť krásny deň. Začíname po rovine a nejako sa neviem udržať v balíku. Ešte trávim tuniaka a oni idú tak rýchlo. K stúpaniu je to okolo 25 kolimetrov a tak dúfam, že sa telo naštartuje. Toto stúpanie patrí k tým najdlhším. V lese sa cítim už lepšie, ale ešte to nie je ono. Znovu prechádzame lyžiarskym strediskom ako u väčšiny pyrenejských priesmykov. Teraz mi je už jasné, že môj motor je nejaký pridusený a viac ako 130 úderov z neho nedostanem. O stíhaní Andreja nemôže byť dnes ani reči. Takže otvoreným svahom pekne vo vychádzkovom tempe až na vrchol. Papradie alebo trávy na svahoch sú tu krásne sfarbené do červena. Napriek tomu, že sme vo výške 2000 metrov nad morom je tu príjemne teplo. Po tom, ako sme sa skompletizovali, môžeme buchnúť šampanské. Včera Mišo kúpil jabčák s nízkym obsahom alkoholu. Nikto šampanskému neholduje a na symbolicky prípitok úplne postačuje. Nebola to žiadna striekanica, podcenili sme zatrepanie. Namiesto dútnika som si ubalil cigaretku.

Col de Pailherès je prvým kopcom na východe. V poslednej dobe sa dosť často objavuje v itinerári TdF. Tento rok bol najvyšším bodom, 2001 mnm. Bol to náš prvý kopec v Pyrenejách. Z tejto strany sa mi až tak nepáčil, ale zjazd bude to najkrajšie, čo Pyreneje ponúkajú. Aspoň, ak si dobre pamätám. Dlhé úseky striedajú tie najserpentínovatejšie serpentíny, v hornej časti uzučká cesta v krásne sfarbenej jesennej krajine. A ešte si pamätám, že bol dlhý a svinsky ťažký. Skutočnosť je ešte krajšia. Do Axatu cesta vedie dlhým údolím, ktorému kraľuje tiesňava St. Georges. Pamätal som si to oveľa kratšie, a to klesáme. Slnečná idylka tu končí. Ocitáme sa v sychravom, zamračenom údolí a za Axatom začína na chvíľu pršať. Čím viac sa vzďaľujeme horám, tým je cesta suchšia. Ideme v balíku, poctivo striedame a rýchlosť si udržujeme okolo 30. Ide sa mi neporovnateľne s ránom. Máme pred sebou semafor. Spomaľujeme a zrazu rana. Chvíľu som pozeral do zeme, ale stihol som sa vyhnúť na zemi ležiacemu Ondrejovi. Keď bol takýto semafor v kopcoch, tak sme nečakali a išli, ale teraz sme na hlavnej ceste s inou premávkou. Ondrej bol v tom, že pôjdeme, a tak si začal odbaľovať tyčinku. Tá ostala na ceste tiež. Najprv som si myslel, že mu ušlo. Našťastie to bolo v malej rýchlosti a Ondro sa iba trochu doškrkal. Odnieslo si to hlavne oblečenie, takže svoju funkciu splnilo.

Po menšom blúdení sa ocitáme na pobreží Stredozemného more. Fúha, dokázali sme to. Cestou k hotelu stretávame Braňa na bicykli. Nieže by trpel deficitom, ale už hodinu hľadá hotel. Všetky vyzerajú rovnako. Asi po pol hodine zisťujeme, že parkujeme iba sto metrov od neho. Pobrežie ani hotel sa mi nepáči. Ani včera to nebolo bohvie čo. Čím ďalej od hôr a čím väčšie mesto, tým to bol horšie. Aj po západe slnka tu môžeme chodiť v tričku. Jedlo však aj tu je fajné. Najlepšie bolo to, že ani jeden deň sme nejedli to isté. Zatiaľ všade, kde sme boli ubytovaní, ponúkli nám garáž na bicykle, iba tu nie. Nebolo to však na obtiaž. Vďaka tomu sme ich naložili do auta a boli pripravené na transport.

Vstávame ešte za tmy. Svitá tu neskôr. Je tu mrzko, spojenie dvoch etáp bola dobrá voľba. Aj cestovanie cez deň je príjemnejšie ako v noci, aj keď tomu sa nevyhneme, keďže na nás čaká 1700 km. Super vec na tomto aute je, že sa v ňom môžem postaviť. Andrej zabezpečil na nočnú časť pár fľašiek vína a cesta pekne ubieha. Domov prichádzam o druhej v noci. Cítim sa dosť rozbitý a teším sa do práce, kde si konečne oddýchnem.
Ďakujem za možnosť zúčastniť sa tohoto podujatia.

Cely etapák:

http://connect.garmin.com/activity/393525589

Fotogaléria obsahuje najmä fotky od Ondreja a Braňa.

video z Mišovho kokpitu.

Parco Nazionale dello Stelvio - National Park Stilfser Joch

Ponuka na strávenie alpského týždňa v sedle MTB sa neodmieta, a tak som sa pridal ku skupinke štyroch tatkov. Nakoniec sme vyrazili štyria, jedného žiaľ práca nepustila.

Ráno tlačím bicykel k Martinovi, predné kolese sfúknuté. Asi povolilo lepenie. Chalani naplánovali výstup na Passo dello Stelvio 2757 už na sobotu, aby to nebol len taký jalový deň strávený cestovaním a pitím piva. V Prate vymením dušu a môže sa vyraziť. Mám druhé plášte, aby som si tie "pravé" zbytočne nedral, čo ma ešte bude stáť zbytočné nervy. Cestou k vrcholu začína popŕchať a neskôr pršať, ale to som už v aute. Jano vyviezol auto do sedla a spustil sa k nám na biku. Keďže som bol vpredu, zobral som si kľúče a Jano pokračoval v zjazde k ostatným. Stúpanie je náročne práve svojou dĺžkou 25 km a prevýšením 1800 m. Inak žiadne strmé pasáže, stúpa to pekne rovnomerne. Chcelo by to cesťák. Na horskom je to ako piť nealkoholické pivo. Prírodná scenéria nádherná a aj serpentínky zarezané do strmého svahu. Až tak strmého, že časti museli byť podmurované. Proste nechápem, ako toto mohlo niekomu napadnúť. Ďalšou vecou, ktorej nechápem, je množstvo obalov z energy gélov lemujúcich krajnicu. Po zdolaní druhého najvyššieho priesmyku v Alpách už zostáva len najvyšší Col de l'Iseran 2770. Hrdinom dňa je Martin, ktorý po príchode do sedla zavrhuje myšlienku ísť do Bormia autom a spúšťa sa v daždi dole. Jano brata prezieravo nepredbieha a asi po polke skrehnutý Martin nastupuje do auta. Už je tma a po menšom blúdení nachádzame náš prístrešok na nasledujúci týždeň Casa Cola.

Buongiorno. Chalani išli na taliansku omšu, trochu pozrieť mesto a ja že si zatiaľ vymením plášte. Podarilo sa mi vymeniť iba jeden, preseknúť dve duše a polámať obe monterpáky. No nenasralo by ťa to?! Na obed vyrážame na jazerá, čo je vlastne sústava dvoch priehrad. Počasie sa zdá byť prijateľné, ale predpoveď sľubuje obrat až od štvrtka. Cesta k Lago di Cancano vedie štrkovou cestou a riadne do kopca. Mišo je riadne nasratý, lebo kvôli takýmto MTB trasám sem prišiel a včera si odpálil kolená na asfaltke. Vydávame sa na okružnú jazdu okolo vodného diela. Okruh ako ušitý na rodinnú cyklistiku s deťmi. Ako čerstvý tatko začínam rozmýšľať aj týmto smerom. Obligátne fotenie na hornej hrádzy a potom pivko nesúce meno po miestnom velikánovi - Stelvio. Tu sa od nás odpája Mišo, kolená prestávajú fungovať, a tak ide do Moliny. My pokračujeme ďalej okolo Laga di San Giacomo až ku švajčiarskej hranici na Passo val Mora Cruschetta, kde zanecháme pachovú stopu a fičíme späť. Prvé passo, do ktorého sa klesá :). Keďže sa nechceme vracať tou istou trasou, tak za odmenu blúdime vyschnutým kamenistým korytom, teraz s nenápadným potôčikom, ale v dobe topiaceho sa snehu to musí byť slušná rieka. Pri pohľade z horného konca jazera je budúcnosť jasná, presný opak toho, čo vidíme. Pri prechode Torri di Fraele sme komplet mokrý a nasleduje zjazd, no nenormálnymi serpentínami, len škoda, že je tak hnusne a nemôžeme sa nimi pokochať. Na to bude ešte kopa času. Ako klesáme, tak cítim, ako sa pozvoľna otepľuje, ale aj tak to nestačí. Podľa Maťa bolo celkom teplo, ale ten má ako etalón včerajší zjazd. Mišo na nás nezabudol a uvaril nám polievočku. V sprche pozbavíme naše útroby nežiaduceho piesku a ideme sa navečerať. Je nedeľa, reštika natrieskaná a jedlo parádne.

Je jasné, že dnes sa nikam nejde, všetko je mokré a tretry, budem rád, ak do zajtra trochu preschnú. Nie som žiadny fanúšik wellnessu. Chalani idú navštíviť miestne terme a ja cykloobchod, kde mi ešte Mišo svojou parádnou taliančinou pomáha kúpiť monterpáky a lepenie. Ako je Bormio malé, tak má aj malé historické centrum. A keďže do Moliny to mám na pešo, som tomu aj rád. Whisky došla už večer, takže do batohu grapa a pív koľko sa zmestí a môžem dať ďalší pokus na výmenu plášťa. Tentokrát úspešný. Striedavo prší, tretry sú stále mokré, takže dnes bez biku.

Ráno vyrážam sám k jazerám po asfaltke cez tie úžasné serpentíny. Chalani sa vyvezú autom a potom budeme pokračovať ďalej. To bol plán. Počas stúpania začína pršať, ale zatiaľ nič dramatického. Stretám chalanov, ktorý to vzdávajú a otáčajú auto. Zatiaľ to stále nie je dážď a keďže asfaltu na dnes stačí, do Moliny sa vrátim nedeľným stúpaním, teraz ale opačným smerom. V sedle Alpe Solena plaším mojimi mokrými pískajúcimi brzdami ovce miestnym bačom, tak radšej stojím, kým prejdú. Ovečky sú zvedavé, neboja sa a niektoré si ma prišli oňuchať. Prestalo pršať. Dnes som nič nepodcenil, mám so sebou všetky návleky od hlavy až po päty. V Moline stretám Jana s Mišom. Práve vyrazili na prieskum ďalšej doliny, takže dnes ešte nekončím. Cesta ide pekne vrstevnicou. Napájame sa na pekný singláčik, ktorý nás dovedie na trail Stravalfurva. Konečne niečo iba pre cyklistov. Začína pršať. To sme však už v dedinke Valfurva v údolí. Takže pár piviek, kým neprestane a môžeme pokračovať po druhej strane doliny. Síce ide o lesnú cestu, ale brutálne strmú, a žiaľ, musíme dosť tlačiť. Dostávame sa nad Bormio a môžeme si vychutnať pohľad naň pekne zhora. Martin si potreboval po včerajšom saunovaní oddýchnuť, tak sa bol len previesť do neďalekej Ogy. Dnes sme chceli skúsiť inú reštiku, ale vyrazili sme pred siedmou a v Bormiu ešte nevaria, takže dávame steak v našej, kde začínajú od 18-tej.

Opäť smerujeme k jazerám, autom. Počasie nestále a keďže subjektívne meteorologické predpovede nenachádzajú zhodu, tak sa delíme 2:2. Ja s Mišom ideme na protiľahlý kopec a chalani idú na kolečko nad jazerami. Najskôr pekne po vrstevnici a potom zjazd do Valdidentra, kde dávame pivko a môžeme začať stúpať. Mišo ešte pokecá s párikom miestnych bikerov o vhodnom výbere cesty. Nie je to to, na čom sme sa dohodli pri pive, avšak v záverečnej bilancii dňa vynikajúca voľba. Všade na okolí je vidno dažďové závoje. Stúpanie vedie čiastočne zjazdovkou, potom lesíkom. Dážď nás stíha až na vrstevnici, po ktorej rýchlo napredujeme k chate, o ktorej vieme aspoň to, že existuje. Toto bol jeden z dôvodov, prečo sme si zvolili túto oblasť. Sú tu zjazdovky, tým pádom chaty, a tým pádom aj možnosti chrániť sa pred padajúcou vodou. Nami vytúžená chata je veľká búda so zastrešenou terasou, takže pohodička. Dnes sú to zväčša len lokálky, rýchlo vznikajúce a rovnako rýchlo aj zanikajúce. Prichádza aj párik bikerov, ktorý nám znova radia, kade ďalej. Nasmerovali nás na enduro trail číslo 2. Tak toto si Mišo užíva. V technických zjazdoch je fakt dobrý a ja som bez šance. Toto je moja veľká slabina. Aj na súľovskom maratóne, keď som niekoho do kopca dobehol, pri zjazde mi zdrhli a takto sa to párkrát opakovalo a potom prišli kŕče a týmto táto vsuvka končí. Ideme ďalej po asfaltke do Ogy. Chceme ešte trochu pozjazdovať, tak musíme zase niečo nastúpať. Toto sa zase páči mne. Striedajú sa tu jemné pasáže s riadnymi strminami. Klesáme po značke, ale Mišo pri čakaní na mňa našiel cestičku v lese. Samozrejme, že ideme. Začiatok singláčik medzi machmi ako z reklamy na Rajec, a potom tobogán plný šušiek a polámaných konárov. Idem stále na brzdy a s nadávkami je to rovnaké. Tobogán nás vystrelí späť na značený chodník. Parádna jazda. Dnes sú to len samé bonusy. Na apartmán prichádzame prvý. Dnes žiadna reštauračná strava, varíme cestoviny. Nie sú to žiadne Spaghetti aglio, olio e peperoncino, ale penne s nejakou majčou. Chalani boli zas vo Švajčiarsku, tentokrát na inom passe. Maťo si okrem nadšenia doniesol narazené rebrá a modrinu na stehne.

Dnes má nastať konečne zmena v počasí a na rad sa dostáva okruh do Livigna, ktorý včera nevyšiel. K jazerám ideme samozrejme autom. Cestu na ich koniec už poznáme. Narazené rebrá za jednu noc neprestanú bolieť a Maťovi sa dosť pripomínajú. Do kopca radšej trochu potlačí. Z Passo di Valle Alpisella klesáme priamo až k Lago di Livigno. Toto jazero sa nedá obísť. Po jednej strane je zatunelovaná cesta vedúca do Švajčiarska a na tej druhej vôbec nič. V dolnej časti je však chodníček, ktorý je plný výletníkov z Livigna. Je jasné, že toto korzo končí krčmou, ktorá je obhádzaná bicyklami. My však pokračujeme do mestečka. Je to úplne iné údolie ako v Bormiu. Holé kopce, a nie až taká výrazná členitosť, ho predurčili stať sa vyhľadávaným lyžiarskym strediskom a Taliani sa o to postarali. Dnes sme si to naplánovali ako celodenný výlet, a z tohto dôvodu prvýkrát obedujeme. Z Livignia stúpame popri miestnom bike parku, ktorého služby využívajú bikery aj "bikery". S Maťom pokračujeme na La Pere 2390 s krásnym výhľadom na jazero. Vrcholovým hrebeňom vedie nádherný singláčik. Výhľad je úžasný, nerozumiem prečo sa zvyšku nechcelo. Výšlap na Passo di Val Trela je po uzučkom chodníku, už žiadna štrková cesta. Zastavujeme sa na pivko na Alpe Trela. Nemajú pšeničného Franziskanera, na ktorého som sa fakt tešil. Maťo s Janom tu boli včera a asi vypili posledné. Musím sa uspokojiť s tretinkovým tuborgom. Ja si ešte odskočím na vyhliadku na jazerá. Maťo si cieľ splnil, rebrá pobolievajú, tak pokračuje k jazerám a privezie auto. Tento okruh do Livigna by to bolo lepšie ísť v opačnom garde. Ďalej to je strašné. Ako toto môžu na mape označiť ako vhodná trasa pre bicykel?! Chodník vedie po kamenistom potôčiku, a čo bolo zjazdné, bolo zas rozdupané kravami. Klesanie o niečo lepšie, bol to už kamenistý chodník. Na toto musím ešte dorásť. Asi pôjdem potrénovať do Tatier.

Chalani nedajú dopustiť na Spaghetti aglio, olio e peperoncino, nevedia sa toho nabažiť, keďže na Slovenku to nikto nevie pripraviť. Posledná večera, takže nie je čo riešiť. Jednoduché a vynikajúce, len to treba vedieť.

Balíme. Už druhýkrát stúpam na Alpe Solena, avšak nesmerujem na jazerá, ale na Stelvio. Na pešo píšu 5:15. No ešteže mám bike. Zo začiatku to ubieha svižne po štrkovej ceste, neskôr sa kamene zväčšujú a prechádzam do tlačenia. Nebola by to správna dolina, keby tu neboli kravy. Pred sebou vidím aj ďalších tlačiacich, takže nie som jediný divný, ktorý to ide hore. Vyššie sa to mení na pekný turistický chodník, ale kamene zostávajú. Bicykel bol zostrojený na to, aby ľuďom pomáhal prekonávať vzdialenosti rýchlejšie, tu však jeho praktickosť stratila význam. Keby nebolo tak pekne a nebolo sa na čo pozerať, aj by som nadával viac. Konečne prichádzam do sedla Bocchetta di Forcola, odkiaľ je už vidieť Stelvio. Tu som o tri metre vyššie ako Stelvio. Teraz je to iba singláčik po vrstevnici s miernymi klesaniami až na Passo Umbrail. Úplne som zabudol na pocity pri ceste hore, stálo to hore. Opäť návšteva Švajčiarska. Od tadiaľto už pokračujem po asfaltke. Pri šliapaní mi padol do oka domček nad Stelviom. Dobrá príležitosť spraviť si výškový osobák na biku. Taliani tomuto kopcu hovoria jednoducho Cima Garibaldi, avšak v nemčine je jeho názov výstižnejší Dreisprachenspitze. Na vrchole je talianska hranica so švajčiarskym kantónom Graubünden a talianskou autonómnou oblasťou južné Tirolsko, čiže hovorí sa tu po nemecky, taliansky a rétorománsky. Ten domček je Rifugio Garibaldi a výška 2843. Trochu ďalej je vidieť ruiny Lempruchlageru z Prvej svetovej vojny. Táto základňa vznikla na obranu rakúsko-uhorských hraníc. Vo chvíli, keď si papkám koláčik a vychutnávam pivko, vidím, ako práve chalani zaparkovali. Volám im, aby sa sem prišli pokochať výhľadom. Dokonalé načasovanie. Oni sa boli ešte rochniť v kúpeľoch. Jano ide dole autom a zvyšok na bikoch. V Prate naložíme stroje, kúpime proviant na cestu a o pol tretej už doma preskakujem plot, lebo prečo riskovať stratu kľúčov v zahraničí.

Tatkovia díky za pozvánku.

Do Bormia sa oplatí ešte vrátiť, a to s cesťákom, lebo Passo di Gavia, Mortirollo, ...

Fotogaléria tu

Logy z jednotlivých výjazdov:
Prato - Passo dello Stelvio link
Molina - Lago di Cancano - Svizzera - Torri di Fraele link
Molina - Torri di Fraele - Molina - Valfurva - Bormio link
Torri di Fraele - Valdidentro - Forte di Oga - Oga - Molina link
Lago di Cancano - Livigno - Alpe Trela - Valdidentro - Molina link
Molina - Alpe Solena - Bocchetta di Forcola - Passo Umbrail - Cima Garibaldi - Prato link