Saalbach

Po roku mám opäť možnosť stretnúť sa s partiou fotríkov a ísť preskúmať nejakú tú destináciu v Rakúsku alebo v priľahlých alpských krajinách. Priľahlé alpské krajiny sme zavrhli a zvolili sme niečo blízke. Salzburg volíme ako najbližší Bundesland. Obligátna  mailová komunikácia, Martin ruší účasť kvôli malému počtu letných víkendov, Jano (pre mňa nový člen) účasť potvrdzuje a Michal bookuje penzión v Saalbachu.

Sobota 22.8.2015, 13:30 CEST, Saalbach, Bergerkreuzweg 56, Thurnerhof. Penzión je na kopci, na začiatku Saalbachu. Každý výjazd si bude od nás vyžadovať disciplínu a dokonalé plánovanie, aby sme zo seba neodovzdali na trailoch všetko a niečo si ušetrili aj na úplný záver. Je to v podstate samota blízko centra s výhľadom na mesto. Michal si objednal mapu, niečo sme pobrousovali a už cestou sme sa dohodli na scenári prvého dňa. Niekam do kopca, povymetať dáke miestne Alme. Ubytko sa nachádza priamo na jednej cyklotrase a práve na našej prvej. Cieľom je Panorama Alm. Lucka mi dala za úlohu ju preskúmať, lebo sa jej pozdávala, keď si čekovala, kam si to vlastne ide tatko oddýchnuť od rodinky. Dcéra s obľubou rozprava ako si chodí tatík do práce oddychovať od nás. Štrková cesta, samozrejme do kopca, nás privádza na vytúženú Alme. Výhľad, ako inak panoramatický. Kopce všade okolo, dolina pod nami a kravy priamo pod terasou. Ani tu nie je núdza o personál, s ktorým nie je problém sa dohodnúť a to bez nutnosti ovládania deutche Sprache. Našinec si vystačí aj s rodným jazykom. Avšak „Ein Weizen, bitte“ si už objednať dokážem. Momentálne som viac smädný ako hladný a preto kulinársky orgazmus odďaľujem ďalším pivom. Cestou dole je aj briežok hore. Trošku som si šliapol, že kuknem za zákrutu. Cestou spať však nikoho nestretám. Nevadí, stretneme sa na apartmáne. Opúšťam šotolinu a skúšam turistický chodník, potom lúku a ocitám sa na nejakej farme. Nikde nikoho otváram si elektrické zábrany a pokračujem zjazdom po ceste do Saalbachu. Tam skúšam miestny trail po zjazdovke a už iba spomínaný výšľap k penziónu. Chalani sú už tu. Máme dve izby s kuchynkou a balkónom. Nič veľkého, ako minulý rok v Ischgli, ale postačujúce. Na večeru ideme do mesta, a to čo sme si zvolili, je dosť slabé čo sa jedla týka, ale majú aspoň plynové vyhrievače. Večer to už nie je na tričko s vestou. Pivo na víkend som vypil už v aute, aspoň som sa s ním nemusel vláčiť po schodoch, a tak večer zachraňuje Janova slivovica. Ej reku, nalej ešte za jeden  ... dobrá je.

Musím povedať, že včera bolo viac pivkovania ako bicyklovania, ale začiatky bývajú vždy ťažké a treba sa s nimi popasovať. Na nedeľu sme si vybrali dva vrcholy, ktoré tvorili včerajšiu panorámu. Schattberg-Ost a Schattberg-West. Vyrážame až na obed, po omši. Spúšťame sa do susedného Jausernu, kde točíme do doliny s miernym stúpaním. Asi po troch zahrievacích kilometroch to začína byť konečne zaujímavé. Sklon má svoje kvality, našťastie ide o šotolinu a tým pádom je to zjazdné. Najhoršie je to pod sedlom medzi Ost a West. Ako prvý, poctím svojou návštevou Ost s výhľadom na skalnaté vrcholy na severe. Erárne lehátka nevyužívam a ponáhľam sa na West, lebo tam sa máme stretnúť. Skôr ako sme sa rozdelili, sme sa dohodli, že chalani pôjdu priamo na sever a stretneme sa na chate. Tu musím potupne tlačiť. Ani šotolina nepomáha. Po krátkej obhliadke vrcholu s výškou 2096 mnm a pohľade do doliny Saalbachu nájdem miesto na terase za sklenenou zástenou sa môžem vysušiť. Dávam mňamku, jeden Hefe Weissbier a čakám. Pri pohľade na ľadovce v okolí Großglockneru spomínam na Großglockner-Hochalpenstraße. Prichádza SMS od chalanov: "my sme na pive na Limberg Alm". Je tu spústa bikerov downhillakov. Tu začínajú všetky traily okrem X-line, ktorý začína na Oste, ale to je čierna. Nič pre mňa. Aj napriek zábranám ma občas ma ofúkne. Dosť fučí. A najmä keď sa slnko schová za mraky, by som bol radšej na biku. Mohol som si nabaliť aj viac oblečenia, veď ruksačik mám priestranný. Trampolína je tu základným vybavením každej Alme. Potešilo ma, že aj tu behajú deti bosé. Nie je to diagnóza len mojich dcér. Po hodine vidím pohyb na ceste a postavičky sa mi darí identifikovať. Samozrejme, že aj chalani sa musia posilniť. Zjazd sa mi nepáči. Je to na mňa príliš kamenisté, ruky bolia, technika chýba. Potom však nasleduje nádherný úsek po vrstevnici. Takéto ja môžem. Šotolinový zjazd končí v Hinterglemme. Vyzerá to tu živšie ako v Saalbachu. Je krásne, tak dáme pivnú koštovku a potom už len popri potoku domov. Dnes  žiadne riskovanie u miestnych. Slivka, danielia a jelenia saláma, rôzne paštéty, syry a cesnak - vôňa domova.  Mišo doniesol kameru, tak si môžeme pozrieť, ako by sme to videli počas jazdy, keby sme mali oči namiesto bradaviek. Nepoužíva uchytenie na helme ale hruďák. Super pohľad, keď začnú kolená vyskakovať do obrazovky. Penzión disponuje aj saunami a dnes som neodolal a skúsil som to.

Vyrážame traja, smer Hinterglemm. Opáčime svahy, na ktoré sme sa dívali včera. Stúpame na Reiteralm. Súčasťou Alme je aj Heilkräuter-Alpenblumenweg. Toto si nechám na budúcu návštevu s deťmi. Na predošlej stanici lanovky sú aj hravé náučne chodníky, kde môžu deti všeličo objavovať. Po krátkom občerstvení ešte kúsok do kopca a potom serpentínkami dole na druhú stranu. Po zjazde sme to moc neošéfovali a ocitáme sme sa mimo mapy. Do Hochfilzenu – rakúskej mekke biatlonu (mojím najobľúbenejší pasívnym zimným športom) - sa musíme vrátiť 12 kilometrov. Na papanicu sme na mape našli See Alm. Chatka je situovaná pri mokradi nad cyklochodníkom, medzi Hochfilzenom a Leogangom. Majú iba studenú kuchyňu. Zdá sa mi to trochu drahé ale papanica parádna. Inak, keď to tak zhrniem, jazdíme iba na pivo, to najdrahšie palivo, aké je 8-10 €/liter. Dnes je to ešte ekonomická jazda, vzhľadom na prejazdenú vzdialenosť. Z cyklochodníka berieme prvú odbočku s tabuľkou 19%. Jano sa bráni, ale nechá sa zlomiť, aj keď v Leogangu čaká lanovka. Po hodnej chvíli to otáčame, lebo ono to vôbec nevyzerá na modrú trasu, vhodnú aj pre malé deti. Dnes už druhá chyba pri práci s mapou. Opúšťame pôvodný plán a volíme lanovku. Len aby sme stihli ešte poslednú jazdu. Odbočili sme asi o sto metrov skôr. Lanovka ešte ide a konečne môžeme využiť Joker Card, tj. vezieme sa zadara. Pod lanovkou sa tu nachádza DH trať, drevené zákruty, strminy medzi stromami, skoky. Skalnaté hory, čo sme včera obdivovali, sú priamo nad Leogangom. Cestou lanovkou len čumím. Z vrcholu lanovky je krásny singláč na Schönleiten-Hütte. Potom už overená Panorama, ale dávame iba pivo. Volal Jano, že už sa vrátil z Zell am See. Správne, tento ročník tu máme Janov dvoch. Dostal defekt, tak si stopol jednu babku a ponúkol sa, že nám pripraví večeru. Aby sme nechodili stále tou istou cestou, rozhodli sme sa pre turistický chodník. Príjemná jazda s jemným sklonom. Mišovi sa tak páči okolitá scenéria, že nám dopraje si posedieť a ešte chvíľku si to tu užiť. Po výmene duše opäť do pedálov. Asi po sto metroch dostávam hadí kusanec. Šahám do vaku a duše nikde, musel som ju zabudnúť na prvej chate, keď som lovil peňaženku. Našťastie mám lepenie. Chodník končí a Mišo má bicykel opäť hore značky. Môžete jazdiť roky bez defektu a potom sa vám stane, že na 500 metroch dostanete tri. Teraz je na rade Jano. Po záverečnom výšľape nás čaká prestretý stôl. Cestoviny nemajú chybu. Aj vďaka blúdeniu sme dnes najazdili kopec kilometrov. Bolo to síce dosť asfaltu, ale ako tréning na Dubnicky maratón, ktorý ma čaká po príchode domov, je to len dobré. Som zvedavý, ako to na Duničáku dopadne. 100 km MTB je predsa už len nakladačka.

Od rána prší. Konečne dážď. Po minulé ročníky boli daždivé takmer všetky dni.  Žeby to súviselo s Martinom, ktorý tento rok vynechal? O rok sa to dozvieme. Na bike to zatiaľ nevyzerá. Vyrážame na potulky do Hinterglemmu. Treba doplniť zásoby duší. Dážď prestáva a s Mišom vyrážame na hrebeň medzi Lengau a Hinterglemmom. Janovia idú na trip na štyroch do Kitzbühelu. Začína trošku pršať, ale na Hochalm nezastavujeme a pokračujeme v stúpanní. Na Rosswaldhütte koštujem tmavý weizen. V porovnaní s predošlými dňami sa citeľne ochladilo, je 13 stupňov. Na Reiterkogel je to ešte kus do kopca. Ale taký, aký sa pred nás postavil, som nečakal. Je to riadna výzva, ale s krikom to dávam. Neviem, či som niekedy išiel strmšiu cestu. Dnes je to iba šotolina, našťastie. Hrebeň je dokonalou atmosférickou bariérou. Na druhej strane svieti slnko ale Hinterglemm je stále v mrakoch. S príchodom na penzión prinášame slnko aj do Saalbachu. Večeru dávame v Hinterglemme. Bez steaku neodídem.

Deň odchodu. Všetko pobaliť, odviezť sa do Hinterglemmu a môžeme vyraziť. Ideme preskúmať, čo uzatvára toto údolie. Ide totiž o netranzitnú dolinu. Je tu obrovský lanový park s „vodným“ detským parkom. Nejde o žiadne kúpanie, ale dá sa čľapotať v potôčiku. Rakúšania majú zmysel pre humor. Prasiatka majú mená Her Schnitzel Fritz a Freulein Kotlete Ema. Na konci údolia je najkrajšia Alme, Saalmalm s terasou do doliny. Krásna bodka. Sem to dokážem dať aj s vozíkom a sedačkou. Nie som vodičom, takže weizen, weizen a panvička a už sa mi nechce robiť žiadne výkonovky. Ďalšieho výšľapu na Alme sa zriekam a môžeme vyraziť domov. Črtá sa budúcoročná rodinná dovolenka. Ak budú poslúchať.

Fotogaleria tu

deň prvý
deň druhý
deň tretí
deň štvrtý
deň piaty

Hrebeňovka Poavžským Inovcom

Najkrajší cyklo výlet alebo Ruskovce - Čierna Voda po druhy krát avšak cez hrebeň Považského Inovca.

Na malokarpatských poľných cestách, zasratých po lesákoch som chytil papek do zadného kolesa a vylámal som dva špice. Žiaľ takéto špice (shimano deore xt bezdusove) sa nedajú zohnať v žiadnej šope v BA a okolí a tak som si ich nechal ojednať. Dva týždne a nič. Našťastie som ženatý muž a žena mi ochotne požičala svoje kolesá. Manželstvo sa začína vyplácať a dobrodružstvo mohlo začať.

Výstupovku na Inovec si volím cez Dubodiel, ktorú ešte nepoznám. Z Jastrabia to už mám našliapané habadéj. V bikerovi bola mapka a vraj je tam cyklotrasa. Modré céčko nikde nevidím, tak idem modrým prúžkom. Asi bola chyba, že som sa nezastavil pri krčme čo je východiskový bod všetkých túr. Turistická cestička na rozdiel od cyklo sa s vami vôbec neserie a hneď vám dá najavo kto je v lese pánom, keďže medvede na Inovci nie sú. Nasleduje zopár tlačeníc a o chvíľku akoby som z rybníka vyšiel. Modrá pretína asfaltku pokračujúcu k vysielačom nad chatou a tak sa k chate musím spustiť asi kilometrík. Pivko, doplnenie vody a ide sa späť do kopca. Veľmi príjemná chatka, rekonštrukcia sa vydarila. Na vrchol nejdem len asfaltkou ale pokračujem modrou, ktorú som opustil. Samozrejme trošku potískam ale iba kúsok. Pri pohľade na profil a dobréj aproximácii je to už iba dole kopcom. Zo začiatku je to taká širšia cestička, ale po chvíľke sa to mení na turisticky singláč. Samozrejme to nejde len dole a je tu spústa brdkov, ktoré treba aj potískať a niekedy aj preniesť. Je to predsa len primárne turisticky chodník, ale to nevadí. Skôr by som povedal, že je to také autentickejšie. Na druhej strane niektoré úseky boli točíte, akoby robené pre cyklistov. Úplná pecka. Je tu taká všehochuť nádherné výhľady, skalnaté singláče, hladké, točivé, strmé výšlapy, strmé zostupy, tlačiace ba aj nosiace sekcie a v podstate po Bezovec je to celé jeden singláč.

Z hrebeňa som si odskočil kuknúť drevenú vyhliadku na Panskej Javorine. Je to iba kúsok a bola by škoda ju vynechať. Na rozhladni stretám lesáka, ktorý tu drži protipožiarnú stráž. Dozvedám sa, že rozhľadne nie sú stavané len na potešenie okoloidúcich ale majú aj prakticky vyznám. Je z tadiaľ vskutku vyhlad do široka ďaleka, žiaľ široko ďaleko bol aj opar.

Po ceste sú dve studničky a dve chaty, kde sa dá najesť. Chata pod Inovcom a Šport chata na Bezovci. Na Havrane je tiež bufet. Pri kapustnici a pive som dostal nutkanie isť omrknúť Tematin ale je to tam 5 spolu 10 a to je už veľa. Neva. Prídem v zime, je to bežkárska trať a tá je aj na Topoľčiansky hrad. Milujem takéto prieskumné výjazdy. Za Bezovcom do repertoáru pribúda viacero lúk. Jedna aj s hovienkami. Prechádzam okolo statku kde chovajú kravky, ovečky a je tu aj stádo koni. Nádhera. Je milé vidieť farmárske usadlosti so zvieratami. Určite je za tím veľa prace a týmto ľudom patri môj obdiv, lebo ono to sem proste patri. Aj ten náš slovenský vidiek ma niečo do seba.

Netreba nikam cestovať iba odostrieť rolety na rodičovskom dome kuknúť na horizont a vyraziť.

Pribúda aj lesných "asfaltiek", predsalen to už nie je až taká divočina ale stále nie je núdza o krásne singláče. Napríklad zjazdík ku kaplnke sv. Juraja lahôdka v krásnom žľabe bez skál. Pod kaplnkou trochu blúdim chlapcom asi došla červena farba. Našťastie mám mapu a ďalej pokračujem po žltej.  Po krátkom stúpaní sa opäť napájam na červenú. Červená išla aj hrebeňom aj zjazdom k rotunde. Čiže odbočil som z hrebeňa a vynechal Marhát aj s vyhliadkou. Ale ved ja sa ešte vrátim.

Pred havranom som sa cítil ako v lesoch nad Jurom. Hladučká polna cesta ale v peknom bukovom lese. Tu sa patrilo stocit to na Piestany a ukoncit to. Na Havrane je smerovník červené C Hlohovec 21.9 km. Kedže som išiel sam, nikto na mňa netlačil kedy byť doma. A v podstate to bol aj môj cieľ, dôjsť do Hlohovca. Po pár kilometroch sa červené C stratilo a navyše aj červená turistická. Blúdim. Dostávam sa na červenú turistickú. Blúdim. Červené C som už nenašiel. Idem ďalej. Blúdim. Opäť sa dostávam na červenú turistickú. Pred Hlohovcom prenasledujem dvojicu bikerov a zrazu odbáčajú z cesty. Dnes som už toľko krát opustil červenú nechtiac, takže isť za niekym nieje problém. Chlapíci mi zdrhli, ale s orientáciou žiaden problém. Urobili si tu pekný singláčik v borovicovom lese. Všade samá šuška. To blúdenie za to stálo. Trail ma vypľúva priamo na asfaltku pred Hlohovcom. Už iba do Trnavy na vlak. Keby som si pozrel, že vlak vyráža z Leopoldova mohol som si ušetriť 20 kilákov po ceste. Vyrazil som pred deviatou a dorazil som po deviatej.

Takto to vyzerá z pohľadu  GPS a takto z pohľadu mobilu.
Ako to vyzerá z pohľadu turistickej mapy hiking.