Pyrénnées - La route des Cols

miso

cau, lucka ta chce poslat s nami bikovat do pyreneji :-)

co ty na to?

zatial som ti nepisal, lebo som nevedel ako sme na tom s miestom

ja

o nicom neviem

miso

vyzera to ale, ze by sme mali mat este miesto
lucka vie asi vsetko :-)

12.10 - 20.10 ideme ako firemnu akciu bikovat do pyreneji

a asi by sme mali mat este jedno miesto volne

tak porozmyslaj ...

A ja som porozmýšľal. Zimu mám na háku, nelyžujem a neprevádzkujem žiaden iný zimný šport, takže dovolenku nepotrebujem. Keď som obdržal propozície, zistil som, že sa jedna o etapák od Atlantiku k Stredomoriu. Tentokrát už nepôjde len o také blúdenie po kopcoch ako v 2010-tom. Bicykel tiež prešiel úpravami, prechod na kompakt a nahodil som aj horskú kazetu s 28 zubovým pastorkom. Takže tentokrát nepôjdem všetky kopce postojačky.

Keď do Francúzka, tak jedine na francúzovi. Peugeot boxer. Šesť bicyklov do vnútra, dva na nosič a osem atlétov na deväť sedadiel. Auto preverili už karloveské kopce. Vyhlásil "check engine" a stiahol výkon. Pri Iuvente sme motor skontrolovali, aspoň či tam je. Po chvíli čakania, asi hodinka, sme skúsili naštartovať a mohlo sa vyraziť. Takmer celou cestou pršalo, vo Francúzsku dokonca snežilo. Strašne veľká krajina, cesta nemá konca. Po 2100 kilometroch prichádzame do slnečného Saint-Jean-de-Luz.

Hotely boli zarezervované vopred, takže iba vybaliť a môžeme ísť naplniť žalúdky, aby telo bolo na zajtra pripravené. Dnes ešte musíme riešiť problém s výberom reštaurácie, ktorých tu je ako lodí v prístave. Najviac mi chutí až po výkone a keďže dnes si nezaslúžim, stačí mi pizza. Menučko príde na rad až neskôr. Skvelé je to, že sme za nultým poludníkom a v našom časovom pásme. Takto by som to bral. Ešte nočné pokochanie sa burácajúcim atlantikom a môžeme ísť späť spať.

1. etapa - Nedeľa 13.10., Saint-Jean-de-Luz - Montory

http://connect.garmin.com/activity/39047601

Hotel: Montory, Auberge De L'Étable

Nezačneme trápne od hotela, ale pekne od brehu Biskajského zálivu. Za pevnosťou Socoa pokračuje mólo s majákom. Ďalej to už nejde. Ondrej hovorí, že sa patrí dopriať bicyklu kontakt s morom. Mesiac nám doprial príliv, tak sa idem previesť po plošine na spúšťanie lodí. Dosť to tam šmýka vďaka zelenému podkladu a navyše sú tam aj koľajnice. Mišo tam vletel za mnou a stal sa tak jediným, ktorý pocítil Atlantik na koži, ešteže má návleky na tretrách.

Kopce sa tiahnu od pobrežia, zatiaľ ich skúmam len pohľadom. Počas úvodných, zahrievacích 45 kilometroch prechádzame len pár krpáľov. Skvelé na rozjazdenie sa. Blížime sa ku stúpaniu, o ktorom nemáme žiadne info, ani meno nemá. Horizontu dominuje nádherný špic. Zatiaľ netušíme, že nás bude sprevádzať celým stúpaním. Naša cesta vedie priamo jeho južným úbočím. Stále rozmýšľam, čo to rastie za porast na okolitých svahoch. Tráva to nie je.

A sme na začiatku stúpania. Hneď v dedine sa to brutálne dvíha. Okolo 20 %. Asi po 200 metroch sa to zmierni a môžeme to rozdýchať, ale ani zďaleka to nekončí. Na ceste sú všade ježkovia z popadaných jedlých gaštanov a keď na ne nabehnete a vzadu máte 25 zubov, pekne to prešmykuje. Úvodné stúpanie nás roztrhalo, a tak sa čakáme na lúke, odkiaľ cesta pokračuje príjemnou vrstevnicou. Prichádza aj sprievodné vozidlo. Jeden člen je čiste šofér. Braňo nám vozí všetky veci a my sa môžeme venovať výlučne cyklistike. Pod kopcom sa vyzliecť a na kopci obliecť, luxus, na ktorý sme si zvykli na predošlom tripe.

Záhada pokrývky kopcov je objasnená, ide o papradie. Všade sa tu pasie dobytok. Kravy, ovce, barany. Jedno stádo oviec nám skríži cestu alebo my im. Chúdence sú také vyľakané, že zamínujú celú cestu, ktorá je pred nimi krásne čistá. Doteraz som videl takú kadenciu iba u škrečka. Pred vrcholom sa sklon opäť na krátko búri, vďaka čomu prichádzam na Col de Anonyme ako prvý. Cítim sa dobre, nohy úvodný test zvládli a už sa teším na ďalšie stúpania. Kopec si vybral prvú daň, dvaja využili vynáškovú službu doprovodného auta. Čaká nás ešte dlhá cesta a netreba sa odpáliť hneď na prvom kopci. Smerom dole to nie je nič pre mňa. Prehnaná opatrnosť v zákrutách ma radí na koniec pelotónu. Užívam si však aj tieto časti, ale po svojom.

Braňo nás už čaká v hoteli aj s kľúčami od izieb. Bicykle idú spinkať do garáže. Malinké mestečko, ale s hotelíkom. Andrej hovorí, že hneď po výkone treba zjesť balíček piškót, tie vraj obsahujú ideálny mix cukrov, ktoré telo potrebuje. Ja si to isté myslím o pive. Nanešťastie nedisponujem ani jedným. Toto v propozíciách uvedené nebolo. Písalo sa tam však o náhradných špalkoch a tie som si vzal. Pri zjazde mi zadné koleso vydávalo strašné zvuky a len od určitej rýchlosti. V prvom momente ma to riadne vystrašilo, ale pri kontrole som na nič nenarazil. Ráno sa na to budem musieť pozrieť.

Trochu pochatujem so ženou a ide sa do reštiky, ktorá je priamo v hoteli. Parádna to krčma, v ktorej čapujú pollitrové pivo. Večeria sa tu až po siedmej. Tetuľa nám ponúka menučko síce bez možnosti výberu jednotlivých chodov, čo však vôbec nevadí. Štyri chody dokonalo nahradia denný výdaj, najmä polievka, ktorej sme si mohli dať dosýta. Žalúdok si to v noci užije.

2. etapa - Pondelok 14.10., Montory - Argelès-Gazost 

http://connect.garmin.com/activity/390475947

Hotel: Argelès-Gazost, Soleil Levant

Col de Marie Blanque

Average grade: 7.6 %

Length: 9.3 km

Height top: 1035 m

Elevation: 715 m

Col de l’Aubisque

Average grade: 7.2 %

Length: 16.6 km

Height top: 1709 m

Elevation: 1190 m

Raňajky si organizujeme vo vlastnej réžii, aj keď pár z nás zariskovalo a včera si objednali raňajky v hoteli. Osobne som odolal, mal som ešte zásoby, keďže sme sem pricestovali na víkend a niekde si víkend cenia. Dúfajme, že chalani budú vládať, lebo dnes máme na programe dva kopce. Tieto kopce už nie sú neznáme, máme profily a s Aubisque už máme aj osobnú skúsenosť aj keď z opačnej strany. Nemáme servismanov, ktorí by sa nám po nociach venovali bikom, tak to musíme spraviť sami ešte pred štartom. Viktor mení cesťák za horský s tenkými plášťami, z dôvodu nedostatku prevodov. Zobrali sme aj zopár náhradných plášťov, a tak môžeme Janovi na trekingovom bike znížiť valivý odpor. Ja mením špalky a až po vybratí je vidieť, že sú v nich zapichnuté kúsočky kovu z ráfikov. Do zoznamu povinnej výbavy si treba pripísať ihlu. Hneď z hotela je kopček, radím najľahší prevod a ešte by som si rád podradil. Našťastie tie pravé kopce sú ešte ďaleko a času zahriať sa je dostatok.

Col de Marie Blanque - priemer vzbudzujúci rešpekt, pretože prvé 4 kilometre máju sklon, na ktorom by aj Cavendish dovidel na pelotón. Kopce zaradené do TdF v tejto časti Pyrenejí majú na každom kilometri tabuľku s informáciou o koľký kilometer ide a jeho priemerný sklon. A teraz to začína. 3 kiláky na vrchol a 11 %, Andrej hlási maximum 13 a nejedná sa len o pár metrov. Tu Andrejovi trochu odskakujem. Dva kilometre 13%. Posledný kilometer 11%. Na vrchol prichádzame s Andrejom spoločne. Janovi prezutie zdá sa pomohlo, lebo prichádza do sedla bez podpory sprievodného vozidla. Super výkon. Nádherný kopec celý v lese, a tým pádom bez výhľadov. Výhľady ešte len prídu a nebude ich málo. Napríklad hneď ten ďalší.

Po zjazde pokračujeme dolinou, ktorá v nás prebúdza spomienky. Nie však až natoľko, aby sme trafili regulárny začiatok stúpania. Jazdime podľa navigácie a trasa bolo naklikaná tadiaľto. Dedinou hore, dole a opäť hore sa nakoniec napájame na originálnu cestu pod kúpeľmi. Toto stúpanie si dávame iba vo štvorici, v pôvodnom zložení. Aubisque je kopec zaujímavý svojou dĺžkou. Takéto u nás nemáme. Andrej s Ondrejom sú vpredu, aspoň je čo sťahovať. Trošku sme sa roztrhali, keď sme využívali služby sprievodného vozidla. Pod vrcholom sa zgrupujeme a záver si dávame pekne v tempe. Mišo si ide svoje tempo a v pohodičke prichádza do sedla. Vrchol je pravý pyrenejský, holý. Malá, ale predsa, oblačnosť bráni vychutnať si tie pravé panoramata. Cestou je ešte jeden Col du Soulor. V tomto smere je to dlhší zjazdík nasledovaný dvojkilometrovým stúpaním. Opačne to bolo o niečom inom. Vizuálne prepracovaná cesta, vytesaná do skaly, tunely, šluchta dole, nádherné výhľady a toto všetko dopĺňa slalomom medzi koňmi. Do cieľového mesta je to už iba záležitosť gravitácie, ale občas jej treba pomôcť. Je po víkende a môžeme si ísť nakúpiť niečo na raňajky a niečo od smädu na vrchol aj pod vrchol. Niektorý idú navštíviť Lurdy a zvyšok sa s pôžitkom oddáva miestnej gastronómii.

3. etapa - Utorok 15.10., Argelès-Gazost - Cadéac

http://connect.garmin.com/activity/390925585

Hotel: Cadéac, Logis Hotel du Val d'Aure

Col du Tourmalet

Average grade: 7.4 %

Length: 19 km

Height top: 2115 m

Elevation: 1404 m

Maximum: 10.2 %

Col de l’Aspin

Average grade: 6.7 %

Length: 12 km

Height top: 1489 m

Elevation: 642 m

V noci prší. Ráno sú cesty mokré a je sychravo. Včera som sa pohrával s myšlienkou vybehnúť si ráno na Hautacam, vyvrcholenie nasledujúcej TdF. Samozrejme to bolo len poblúznenie z plného žalúdka. Dnes je na programe legenda Col du Tourmalet. Pochopiteľne, že sme ho nevynechali ani pri ostatnej návšteve, ale dali sme si ho z opačnej strany. Na Tourmalet je tento rok cesta zarúbaná. Boli tu obrovské záplavy. Strhnuté cesty, mosty, domy. Od stanice lanovky vedú do sedla dve cesty, ktoré sa opäť spájajú ešte pred vrcholom. Ja som sa rozhodol pre variant, ktorý sa jazdí aj na pretekoch a ide o cestu, ktorá nie je prístupná pre autá. Pridáva sa aj Ondrej s Andrejom. Cesta uzučká plná kameňov a zvieracieho trusu. Pri fotení strácam kontakt a ďalej pokračujem vo voľnom tempe. Kvôli oblačnosti nie je vidno observatórium na Pic du Midi de Bigorre, na ktorý vedie z Tourmaletu nespevnená cesta. Plus takmer 8 kilometrov a 762 výškových metrov. Necelý kilometrík pod vrcholom ma obieha naše auto, takže zámer doraziť po ňom a neklepať kosu sa podaril. Bombónikom je záverečná pasáž, práve tu sa nachádza maximum. Ide o najvyšší bod celého etapáku a treba dodať telu vypotené  minerály vhodným iontovým nápojom. Včera doplnené zásoby piva neboli zbytočne vyhodené peniaze. Opäť tu chýba socha cyklistu menom Octave Lapize, a je jasné, že sa ešte budem musieť vrátiť. Aspoň že som si včera kúpil magnetku. Na zjazd sme nastúpený v kompletnej zostave. Pri zjazde idem klasicky posledný. Vidím chalanov obdivovať nafúknutú kravu s húfom supov. Reku kuknem aj ja. No mám menšie problémy s vypínaním tretry a padám na Milošove zadné koleso. Jak som ja priletel, tak supy odleteli. Ondrík bude mať večer prácičku. Mavic odolný voči dieram neodolal bočnému nárazu a trochu sa pokrivil.

Po prejazde Sainte-Marie-de-Campan stáčame na juh na Col de l’Aspin. Nová výzva, podľa parametrov trošku dlhší, no profilovo kopček do pohody. Slovenskí fanúšikovia tu zanechali stopu a my si môžeme zajazdiť v spoločnosti Peťa Sagana. Konečne nápis môjmu srdcu blízky. Ku koncu skúšam aké je to točiť 90 do kopca. Skúsil som a už to robiť nebudem. Nie je to rovina a ostanem pri svojich 75. V Cadéacu nám fandí autobus plný detí, ktorý nás sprevádzal už pri zjazde. Teraz však mali pauzičku pri krásnom kostolíku a vytvorili nám pravú cyklistickú kulisu. Pri hľadaní hotelu prvýkrát jazdíme viac ako je potrebné a aj napriek navigácii sa otáčame a to nám stačilo pokračovať iba 300 metrov. Pekný hotelík a kuchyňa opäť fantastická. Navyše nám ako cyklistom urobili dve misy zapekaných cestovín ako pozornosť. Viktor má dnes narodeniny a my sme sa stali jeho hosťami.

4. etapa - Streda 16.10., Cadéac - Saint-Lary

http://connect.garmin.com/activity/391805346

Hotel: Saint-Lory, Logis Auberge De L'isard

Col de Peyresourde
Average grade: 6.6 %
Length: 9.96 km
Height top: 1569 m
Elevation: 655 m

Col de Menté
Average grade: 9 %
Length: 9.5 km
Height top: 1349 m
Elevation: 844 m

Col de Ported d’Aspet
Average grade: 9.7 %
Length: 4.4 km
Height top: 1069 m
Elevation: 429 m
Maximum: 17 %

Andrej na dnes naplánoval tri kopce. Dĺžkou priemerné no náročnosťou postupne gradujú. Ráno jemne prší. Pozvoľna stúpame takmer od začiatku. Cesta mokrá, ale do kopca to nevadí. Postupne vychádzame z lesa a sedlo je viditeľné už z diaľky. Auto zastavilo 200 m od vrcholu  a pri ňom aj Miloš s Andrejom. Ja idem ďalej, kým neprejdem okolo tabule, nezostupujem. Aj stúpanie na Pezinskú Babu vždy končím až na hornom parkovisku. Vrchol je vrchol. A takto jednoducho si "pripisujem" vrchársku prémiu. Kvôli vrcholovej fotke sa aj tak všetci presúvame k vrcholovému kameňu. Hneď ako opúšťame sedlo, začína pršať a je to prvý riadny dážď, čo nás zastihol za jazdy. Po pár minútach musím odložiť okuliare, lebo vidím iba na jedno oko. Pršať prestalo rovnako rýchlo ako začalo. Zostáva len nepríjemný pocit zo stekajúcej vody. K ďalšiemu kopcu je potrebný 20 kilometrový presun.

Col de Menté začína hneď zhusta, prvý kilometer s priemerom 11%. Po troch dňoch sa cítim dobre rozjazdený, nohy oddýchnuté, v prvom stúpaní som ich netrápil, a tak to môžeme trochu rozbaliť. Andrej sa odpája ešte v dedine a tak idem sám. Snažím sa nepresiahnuť trojku zónu a točiť okolo 70. Nie je to žiadna pastva pre oko. Oblačnosť, les a slaný pot. Ku koncu pár serpentíniek, čo väčšinou znamená najlepšie miesto na zrýchlenie. Tie zákruty vás úplne vystreľujú a nútia zrýchľovať. Kontrolujem si tep, aby som to v tejto eufórii neprehnal. Konečne si môžem utrieť očí. Mať takýto kopček doma. Nejaký rezbár tu vystavuje na obdiv svoje diela. Za týmto priesmykom nás víta úplne iný svet. Slnko.

Bezprostredne po zjazde začína Col de Ported d’Aspet. Pri tabuli vzbudzujúcej rešpekt všetko zbytočné odkladám do auta. V 95-tom na TdF tu bol veľmi nepekný pád, do ktorého bolo zapletených viacero pretekárov a Fabio Casartelli zahynul. Túto udalosť tu pripomína pamätná tabuľka a pamätník. Ondrej to samozrejme fotí a potom sa rozhodol rozpútať peklo. Prehnal sa okolo nás, ale našťastie som sa ho stačil chytiť a môžem si to tu odtrpieť. Ide o krátky kopec a tep si už nekontrolujem. Ondrej nameral maximum 17% a ja som svoju pumpu roztočil na 171 bpm a prvýkrát som sa ocitol v päťke zóne. K hotelu je to už iba dole kopcom. Saint-Lory je malička kamenná dedinka, ale rozhodne nie z doby kamennej. V našich podmienkach by sme mali problém nájsť krčmu a tuna hotelík. Čakanie na večeru si krátime pivkom ale radšej volíme terasku, lebo hotel, aby prežil musí suplovať aj tú našu krčmu. To, čo však ponúka kuchyňa, nie je žiadne suplovanie. Neuveriteľné päťchodové menu a vínečko k tomu. Ja si to červené víno asi obľúbim. Dnes sa stal hostiteľom Andrej. Ďakujem chlapci. Jediná chybička hotela bola absencia kobercov v tomto vlhkom a chladnom počasí, ale mi sme sa tu prišli len vyspať. Večer sa opäť jemne rozpršalo.

5. etapa - Stvrtok 17.10., Saint-Lary - Tarascon-sur-Ariège

http://connect.garmin.com/activity/391805298

Hotel: Tarascon-sur-Ariège, Hotel Confort

Col de la Core

Average grade: 5.1 %

Length: 17.5 km

Height top: 1395 m

Elevation: 885 m

Col d’Agnes / Port de Lers

Average grade: 8.2 / 5.7 %

Length: 10.2 / 3.8 km

Height top: 1570 / 1516 m

Elevation: 826 / 216 m

Maximum: 10.5 / 8.2 %

Už klasické ráno s mokrými cestami, ale s krásnou modrou oblohou a keď sa dolina otvorí, konečne cítime teplo aj bez toho, aby sme šliapali do kopca. V prvom stúpaní idem voľne s Viktorom a Mišom. Už z diaľky vidno kam smerujeme, dlhá dolina uzavretá otvoreným svahom. Po tých vlhkých dňoch tu máme na oplátku takmer letný deň. Pred vrcholom nám Viktor nastupuje a zdrhá. Takto sa vám odvďačí niekto, keď ho ťaháte do kopca :). Práca domestika je nevďačná úloha. Po zjazde si môžem dopriať jedno čapované. Nie je sa kam ponáhľať, večeru skôr nedostaneme. Etapa pokračuje rovinatou časťou. V prostredí Pyrenejí však žiadna nuda. Na obdiv sa tu núkajú dedinky, široké údolia a všade prítomné hory. Viktor pri tomto kochaní sa, dáva zemovku, keď si chcel túto scenériu odfotiť a nepodarilo sa mu vycvaknúť tretru. Nuž treba fotiť zo sedla. Cestou čakám ešte Ondreja, ktorý má dáke problémy s garminom.

Vďaka týmto nepodstatným zdržaniam prichádzame, pod začiatok Col d’Agnes so stratou, na čelo. Aspoň je čo sťahovať. Ondrejovi sa nechce, tak si idem zazávodiť sám. Ide o vyrovnané stúpania iba s jednou rovnou pasážou v hornej časti. Najtvrdšie sú prvé tri kilometre, potom sa tu už motá okolo ôsmich. Ide sa dobre, jediné, čo mi ruší túto pohodu, je pot.  Už včera som si búchal hlavu o barany, že som si nezobral šatku na utieranie potu a dnes je to tu znovu, a navyše, dnes ešte pekne prikuruje slnko. Kopec sa postupne otvára a dva kilometre pred vrcholom je oddychová rovinka. Keď sa cesta začne opäť dvíhať, je tu ešte kilometrík s priemerom 10, mám už Andreja na dohľad. Dobehnúť som ho nestihol, ale som si pekne mákol. Šiel som rovnako ako včera na Col de Menté. Zvykli sme si na väčších kopcoch čo to zjesť a keď je konečne pekne, tak sme to rozbalili pekne na ceste.

Dnes je v programe aj tretí kopec. Ale to je iba taký krťačinec, krátky zjazd do sedla s jazierkom a ešte kratší výšlap na druhý zub profilovej vidličky. Dnešná etapa má cez stovku a do cieľa nám zostáva takmer tridsať. Našťastie sa jedná o časť s veľkým gravitačným bonusom. Andreja svrbeli nohy po vlažnom tempe, ktorým sa prezentujeme na rovinkách, a tak si dávame posledných 10 kilometrov v rýchlom tempe. Tepmi na špici sa blížim k tým, ktoré som dosahoval pri stúpaní. Tarascon, hotel v noci neónmi pripomínajúci bordel a k tomu ružové izby. Ide už o riadnu civilizáciu, čo využívame na doplnenie proviantu. Čo sa týka piva, tak tu majú množstvo pív s vyšším obsahom alkoholu. Víťazom je Maximator 11%. Humus, nedokázal som to dopiť. Ako keby ste do piva vyliali poldecák. Cestou na hotel sa ideme na večerať. Konečne steak. Dohodli sme sa, že posledné dve etapy spojíme a k Stredomoriu dorazíme už zajtra a v sobotu môžeme stráviť v aute. Francúzi majú novú trojrozmernú včielku Máju.

6. + 7. etapa - Piatok 18.10., Tarascon-sur-Ariège - Le Barcarès

http://connect.garmin.com/activity/393081754

Hotel: Port Leucate, Résidence du Port

Col de Pailherès

Average grade: 6.9 %

Length: 18.6 km

Height top: 2001 m

Elevation: 1281 m

Maximum: 9.6 %

Posledná etapa, žiaľ. Máme pred sebou jeden kopec a 170 kilometrov. Obliekanie dresu po piatich dňoch je dosť nechutná záležitosť. Pocit vlhkosti sa však rýchlo stratí. Nebudem predsa špiniť nový dres. Dnes to vyzerá na opäť krásny deň. Začíname po rovine a nejako sa neviem udržať v balíku. Ešte trávim tuniaka a oni idú tak rýchlo. K stúpaniu je to okolo 25 kolimetrov a tak dúfam, že sa telo naštartuje. Toto stúpanie patrí k tým najdlhším. V lese sa cítim už lepšie, ale ešte to nie je ono. Znovu prechádzame lyžiarskym strediskom ako u väčšiny pyrenejských priesmykov. Teraz mi je už jasné, že môj motor je nejaký pridusený a viac ako 130 úderov z neho nedostanem. O stíhaní Andreja nemôže byť dnes ani reči. Takže otvoreným svahom pekne vo vychádzkovom tempe až na vrchol. Papradie alebo trávy na svahoch sú tu krásne sfarbené do červena. Napriek tomu, že sme vo výške 2000 metrov nad morom je tu príjemne teplo. Po tom, ako sme sa skompletizovali, môžeme buchnúť šampanské. Včera Mišo kúpil jabčák s nízkym obsahom alkoholu. Nikto šampanskému neholduje a na symbolicky prípitok úplne postačuje. Nebola to žiadna striekanica, podcenili sme zatrepanie. Namiesto dútnika som si ubalil cigaretku.

Col de Pailherès je prvým kopcom na východe. V poslednej dobe sa dosť často objavuje v itinerári TdF. Tento rok bol najvyšším bodom, 2001 mnm. Bol to náš prvý kopec v Pyrenejách. Z tejto strany sa mi až tak nepáčil, ale zjazd bude to najkrajšie, čo Pyreneje ponúkajú. Aspoň, ak si dobre pamätám. Dlhé úseky striedajú tie najserpentínovatejšie serpentíny, v hornej časti uzučká cesta v krásne sfarbenej jesennej krajine. A ešte si pamätám, že bol dlhý a svinsky ťažký. Skutočnosť je ešte krajšia. Do Axatu cesta vedie dlhým údolím, ktorému kraľuje tiesňava St. Georges. Pamätal som si to oveľa kratšie, a to klesáme. Slnečná idylka tu končí. Ocitáme sa v sychravom, zamračenom údolí a za Axatom začína na chvíľu pršať. Čím viac sa vzďaľujeme horám, tým je cesta suchšia. Ideme v balíku, poctivo striedame a rýchlosť si udržujeme okolo 30. Ide sa mi neporovnateľne s ránom. Máme pred sebou semafor. Spomaľujeme a zrazu rana. Chvíľu som pozeral do zeme, ale stihol som sa vyhnúť na zemi ležiacemu Ondrejovi. Keď bol takýto semafor v kopcoch, tak sme nečakali a išli, ale teraz sme na hlavnej ceste s inou premávkou. Ondrej bol v tom, že pôjdeme, a tak si začal odbaľovať tyčinku. Tá ostala na ceste tiež. Najprv som si myslel, že mu ušlo. Našťastie to bolo v malej rýchlosti a Ondro sa iba trochu doškrkal. Odnieslo si to hlavne oblečenie, takže svoju funkciu splnilo.

Po menšom blúdení sa ocitáme na pobreží Stredozemného more. Fúha, dokázali sme to. Cestou k hotelu stretávame Braňa na bicykli. Nieže by trpel deficitom, ale už hodinu hľadá hotel. Všetky vyzerajú rovnako. Asi po pol hodine zisťujeme, že parkujeme iba sto metrov od neho. Pobrežie ani hotel sa mi nepáči. Ani včera to nebolo bohvie čo. Čím ďalej od hôr a čím väčšie mesto, tým to bol horšie. Aj po západe slnka tu môžeme chodiť v tričku. Jedlo však aj tu je fajné. Najlepšie bolo to, že ani jeden deň sme nejedli to isté. Zatiaľ všade, kde sme boli ubytovaní, ponúkli nám garáž na bicykle, iba tu nie. Nebolo to však na obtiaž. Vďaka tomu sme ich naložili do auta a boli pripravené na transport.

Vstávame ešte za tmy. Svitá tu neskôr. Je tu mrzko, spojenie dvoch etáp bola dobrá voľba. Aj cestovanie cez deň je príjemnejšie ako v noci, aj keď tomu sa nevyhneme, keďže na nás čaká 1700 km. Super vec na tomto aute je, že sa v ňom môžem postaviť. Andrej zabezpečil na nočnú časť pár fľašiek vína a cesta pekne ubieha. Domov prichádzam o druhej v noci. Cítim sa dosť rozbitý a teším sa do práce, kde si konečne oddýchnem.
Ďakujem za možnosť zúčastniť sa tohoto podujatia.

Cely etapák:

http://connect.garmin.com/activity/393525589

Fotogaléria obsahuje najmä fotky od Ondreja a Braňa.

video z Mišovho kokpitu.

Parco Nazionale dello Stelvio - National Park Stilfser Joch

Ponuka na strávenie alpského týždňa v sedle MTB sa neodmieta, a tak som sa pridal ku skupinke štyroch tatkov. Nakoniec sme vyrazili štyria, jedného žiaľ práca nepustila.

Ráno tlačím bicykel k Martinovi, predné kolese sfúknuté. Asi povolilo lepenie. Chalani naplánovali výstup na Passo dello Stelvio 2757 už na sobotu, aby to nebol len taký jalový deň strávený cestovaním a pitím piva. V Prate vymením dušu a môže sa vyraziť. Mám druhé plášte, aby som si tie "pravé" zbytočne nedral, čo ma ešte bude stáť zbytočné nervy. Cestou k vrcholu začína popŕchať a neskôr pršať, ale to som už v aute. Jano vyviezol auto do sedla a spustil sa k nám na biku. Keďže som bol vpredu, zobral som si kľúče a Jano pokračoval v zjazde k ostatným. Stúpanie je náročne práve svojou dĺžkou 25 km a prevýšením 1800 m. Inak žiadne strmé pasáže, stúpa to pekne rovnomerne. Chcelo by to cesťák. Na horskom je to ako piť nealkoholické pivo. Prírodná scenéria nádherná a aj serpentínky zarezané do strmého svahu. Až tak strmého, že časti museli byť podmurované. Proste nechápem, ako toto mohlo niekomu napadnúť. Ďalšou vecou, ktorej nechápem, je množstvo obalov z energy gélov lemujúcich krajnicu. Po zdolaní druhého najvyššieho priesmyku v Alpách už zostáva len najvyšší Col de l'Iseran 2770. Hrdinom dňa je Martin, ktorý po príchode do sedla zavrhuje myšlienku ísť do Bormia autom a spúšťa sa v daždi dole. Jano brata prezieravo nepredbieha a asi po polke skrehnutý Martin nastupuje do auta. Už je tma a po menšom blúdení nachádzame náš prístrešok na nasledujúci týždeň Casa Cola.

Buongiorno. Chalani išli na taliansku omšu, trochu pozrieť mesto a ja že si zatiaľ vymením plášte. Podarilo sa mi vymeniť iba jeden, preseknúť dve duše a polámať obe monterpáky. No nenasralo by ťa to?! Na obed vyrážame na jazerá, čo je vlastne sústava dvoch priehrad. Počasie sa zdá byť prijateľné, ale predpoveď sľubuje obrat až od štvrtka. Cesta k Lago di Cancano vedie štrkovou cestou a riadne do kopca. Mišo je riadne nasratý, lebo kvôli takýmto MTB trasám sem prišiel a včera si odpálil kolená na asfaltke. Vydávame sa na okružnú jazdu okolo vodného diela. Okruh ako ušitý na rodinnú cyklistiku s deťmi. Ako čerstvý tatko začínam rozmýšľať aj týmto smerom. Obligátne fotenie na hornej hrádzy a potom pivko nesúce meno po miestnom velikánovi - Stelvio. Tu sa od nás odpája Mišo, kolená prestávajú fungovať, a tak ide do Moliny. My pokračujeme ďalej okolo Laga di San Giacomo až ku švajčiarskej hranici na Passo val Mora Cruschetta, kde zanecháme pachovú stopu a fičíme späť. Prvé passo, do ktorého sa klesá :). Keďže sa nechceme vracať tou istou trasou, tak za odmenu blúdime vyschnutým kamenistým korytom, teraz s nenápadným potôčikom, ale v dobe topiaceho sa snehu to musí byť slušná rieka. Pri pohľade z horného konca jazera je budúcnosť jasná, presný opak toho, čo vidíme. Pri prechode Torri di Fraele sme komplet mokrý a nasleduje zjazd, no nenormálnymi serpentínami, len škoda, že je tak hnusne a nemôžeme sa nimi pokochať. Na to bude ešte kopa času. Ako klesáme, tak cítim, ako sa pozvoľna otepľuje, ale aj tak to nestačí. Podľa Maťa bolo celkom teplo, ale ten má ako etalón včerajší zjazd. Mišo na nás nezabudol a uvaril nám polievočku. V sprche pozbavíme naše útroby nežiaduceho piesku a ideme sa navečerať. Je nedeľa, reštika natrieskaná a jedlo parádne.

Je jasné, že dnes sa nikam nejde, všetko je mokré a tretry, budem rád, ak do zajtra trochu preschnú. Nie som žiadny fanúšik wellnessu. Chalani idú navštíviť miestne terme a ja cykloobchod, kde mi ešte Mišo svojou parádnou taliančinou pomáha kúpiť monterpáky a lepenie. Ako je Bormio malé, tak má aj malé historické centrum. A keďže do Moliny to mám na pešo, som tomu aj rád. Whisky došla už večer, takže do batohu grapa a pív koľko sa zmestí a môžem dať ďalší pokus na výmenu plášťa. Tentokrát úspešný. Striedavo prší, tretry sú stále mokré, takže dnes bez biku.

Ráno vyrážam sám k jazerám po asfaltke cez tie úžasné serpentíny. Chalani sa vyvezú autom a potom budeme pokračovať ďalej. To bol plán. Počas stúpania začína pršať, ale zatiaľ nič dramatického. Stretám chalanov, ktorý to vzdávajú a otáčajú auto. Zatiaľ to stále nie je dážď a keďže asfaltu na dnes stačí, do Moliny sa vrátim nedeľným stúpaním, teraz ale opačným smerom. V sedle Alpe Solena plaším mojimi mokrými pískajúcimi brzdami ovce miestnym bačom, tak radšej stojím, kým prejdú. Ovečky sú zvedavé, neboja sa a niektoré si ma prišli oňuchať. Prestalo pršať. Dnes som nič nepodcenil, mám so sebou všetky návleky od hlavy až po päty. V Moline stretám Jana s Mišom. Práve vyrazili na prieskum ďalšej doliny, takže dnes ešte nekončím. Cesta ide pekne vrstevnicou. Napájame sa na pekný singláčik, ktorý nás dovedie na trail Stravalfurva. Konečne niečo iba pre cyklistov. Začína pršať. To sme však už v dedinke Valfurva v údolí. Takže pár piviek, kým neprestane a môžeme pokračovať po druhej strane doliny. Síce ide o lesnú cestu, ale brutálne strmú, a žiaľ, musíme dosť tlačiť. Dostávame sa nad Bormio a môžeme si vychutnať pohľad naň pekne zhora. Martin si potreboval po včerajšom saunovaní oddýchnuť, tak sa bol len previesť do neďalekej Ogy. Dnes sme chceli skúsiť inú reštiku, ale vyrazili sme pred siedmou a v Bormiu ešte nevaria, takže dávame steak v našej, kde začínajú od 18-tej.

Opäť smerujeme k jazerám, autom. Počasie nestále a keďže subjektívne meteorologické predpovede nenachádzajú zhodu, tak sa delíme 2:2. Ja s Mišom ideme na protiľahlý kopec a chalani idú na kolečko nad jazerami. Najskôr pekne po vrstevnici a potom zjazd do Valdidentra, kde dávame pivko a môžeme začať stúpať. Mišo ešte pokecá s párikom miestnych bikerov o vhodnom výbere cesty. Nie je to to, na čom sme sa dohodli pri pive, avšak v záverečnej bilancii dňa vynikajúca voľba. Všade na okolí je vidno dažďové závoje. Stúpanie vedie čiastočne zjazdovkou, potom lesíkom. Dážď nás stíha až na vrstevnici, po ktorej rýchlo napredujeme k chate, o ktorej vieme aspoň to, že existuje. Toto bol jeden z dôvodov, prečo sme si zvolili túto oblasť. Sú tu zjazdovky, tým pádom chaty, a tým pádom aj možnosti chrániť sa pred padajúcou vodou. Nami vytúžená chata je veľká búda so zastrešenou terasou, takže pohodička. Dnes sú to zväčša len lokálky, rýchlo vznikajúce a rovnako rýchlo aj zanikajúce. Prichádza aj párik bikerov, ktorý nám znova radia, kade ďalej. Nasmerovali nás na enduro trail číslo 2. Tak toto si Mišo užíva. V technických zjazdoch je fakt dobrý a ja som bez šance. Toto je moja veľká slabina. Aj na súľovskom maratóne, keď som niekoho do kopca dobehol, pri zjazde mi zdrhli a takto sa to párkrát opakovalo a potom prišli kŕče a týmto táto vsuvka končí. Ideme ďalej po asfaltke do Ogy. Chceme ešte trochu pozjazdovať, tak musíme zase niečo nastúpať. Toto sa zase páči mne. Striedajú sa tu jemné pasáže s riadnymi strminami. Klesáme po značke, ale Mišo pri čakaní na mňa našiel cestičku v lese. Samozrejme, že ideme. Začiatok singláčik medzi machmi ako z reklamy na Rajec, a potom tobogán plný šušiek a polámaných konárov. Idem stále na brzdy a s nadávkami je to rovnaké. Tobogán nás vystrelí späť na značený chodník. Parádna jazda. Dnes sú to len samé bonusy. Na apartmán prichádzame prvý. Dnes žiadna reštauračná strava, varíme cestoviny. Nie sú to žiadne Spaghetti aglio, olio e peperoncino, ale penne s nejakou majčou. Chalani boli zas vo Švajčiarsku, tentokrát na inom passe. Maťo si okrem nadšenia doniesol narazené rebrá a modrinu na stehne.

Dnes má nastať konečne zmena v počasí a na rad sa dostáva okruh do Livigna, ktorý včera nevyšiel. K jazerám ideme samozrejme autom. Cestu na ich koniec už poznáme. Narazené rebrá za jednu noc neprestanú bolieť a Maťovi sa dosť pripomínajú. Do kopca radšej trochu potlačí. Z Passo di Valle Alpisella klesáme priamo až k Lago di Livigno. Toto jazero sa nedá obísť. Po jednej strane je zatunelovaná cesta vedúca do Švajčiarska a na tej druhej vôbec nič. V dolnej časti je však chodníček, ktorý je plný výletníkov z Livigna. Je jasné, že toto korzo končí krčmou, ktorá je obhádzaná bicyklami. My však pokračujeme do mestečka. Je to úplne iné údolie ako v Bormiu. Holé kopce, a nie až taká výrazná členitosť, ho predurčili stať sa vyhľadávaným lyžiarskym strediskom a Taliani sa o to postarali. Dnes sme si to naplánovali ako celodenný výlet, a z tohto dôvodu prvýkrát obedujeme. Z Livignia stúpame popri miestnom bike parku, ktorého služby využívajú bikery aj "bikery". S Maťom pokračujeme na La Pere 2390 s krásnym výhľadom na jazero. Vrcholovým hrebeňom vedie nádherný singláčik. Výhľad je úžasný, nerozumiem prečo sa zvyšku nechcelo. Výšlap na Passo di Val Trela je po uzučkom chodníku, už žiadna štrková cesta. Zastavujeme sa na pivko na Alpe Trela. Nemajú pšeničného Franziskanera, na ktorého som sa fakt tešil. Maťo s Janom tu boli včera a asi vypili posledné. Musím sa uspokojiť s tretinkovým tuborgom. Ja si ešte odskočím na vyhliadku na jazerá. Maťo si cieľ splnil, rebrá pobolievajú, tak pokračuje k jazerám a privezie auto. Tento okruh do Livigna by to bolo lepšie ísť v opačnom garde. Ďalej to je strašné. Ako toto môžu na mape označiť ako vhodná trasa pre bicykel?! Chodník vedie po kamenistom potôčiku, a čo bolo zjazdné, bolo zas rozdupané kravami. Klesanie o niečo lepšie, bol to už kamenistý chodník. Na toto musím ešte dorásť. Asi pôjdem potrénovať do Tatier.

Chalani nedajú dopustiť na Spaghetti aglio, olio e peperoncino, nevedia sa toho nabažiť, keďže na Slovenku to nikto nevie pripraviť. Posledná večera, takže nie je čo riešiť. Jednoduché a vynikajúce, len to treba vedieť.

Balíme. Už druhýkrát stúpam na Alpe Solena, avšak nesmerujem na jazerá, ale na Stelvio. Na pešo píšu 5:15. No ešteže mám bike. Zo začiatku to ubieha svižne po štrkovej ceste, neskôr sa kamene zväčšujú a prechádzam do tlačenia. Nebola by to správna dolina, keby tu neboli kravy. Pred sebou vidím aj ďalších tlačiacich, takže nie som jediný divný, ktorý to ide hore. Vyššie sa to mení na pekný turistický chodník, ale kamene zostávajú. Bicykel bol zostrojený na to, aby ľuďom pomáhal prekonávať vzdialenosti rýchlejšie, tu však jeho praktickosť stratila význam. Keby nebolo tak pekne a nebolo sa na čo pozerať, aj by som nadával viac. Konečne prichádzam do sedla Bocchetta di Forcola, odkiaľ je už vidieť Stelvio. Tu som o tri metre vyššie ako Stelvio. Teraz je to iba singláčik po vrstevnici s miernymi klesaniami až na Passo Umbrail. Úplne som zabudol na pocity pri ceste hore, stálo to hore. Opäť návšteva Švajčiarska. Od tadiaľto už pokračujem po asfaltke. Pri šliapaní mi padol do oka domček nad Stelviom. Dobrá príležitosť spraviť si výškový osobák na biku. Taliani tomuto kopcu hovoria jednoducho Cima Garibaldi, avšak v nemčine je jeho názov výstižnejší Dreisprachenspitze. Na vrchole je talianska hranica so švajčiarskym kantónom Graubünden a talianskou autonómnou oblasťou južné Tirolsko, čiže hovorí sa tu po nemecky, taliansky a rétorománsky. Ten domček je Rifugio Garibaldi a výška 2843. Trochu ďalej je vidieť ruiny Lempruchlageru z Prvej svetovej vojny. Táto základňa vznikla na obranu rakúsko-uhorských hraníc. Vo chvíli, keď si papkám koláčik a vychutnávam pivko, vidím, ako práve chalani zaparkovali. Volám im, aby sa sem prišli pokochať výhľadom. Dokonalé načasovanie. Oni sa boli ešte rochniť v kúpeľoch. Jano ide dole autom a zvyšok na bikoch. V Prate naložíme stroje, kúpime proviant na cestu a o pol tretej už doma preskakujem plot, lebo prečo riskovať stratu kľúčov v zahraničí.

Tatkovia díky za pozvánku.

Do Bormia sa oplatí ešte vrátiť, a to s cesťákom, lebo Passo di Gavia, Mortirollo, ...

Fotogaléria tu

Logy z jednotlivých výjazdov:
Prato - Passo dello Stelvio link
Molina - Lago di Cancano - Svizzera - Torri di Fraele link
Molina - Torri di Fraele - Molina - Valfurva - Bormio link
Torri di Fraele - Valdidentro - Forte di Oga - Oga - Molina link
Lago di Cancano - Livigno - Alpe Trela - Valdidentro - Molina link
Molina - Alpe Solena - Bocchetta di Forcola - Passo Umbrail - Cima Garibaldi - Prato link