Hypoglykémia
Hypoglykemický šok patrí medzi akútne, život ohrozujúce stavy. Spôsobuje ho nedostatok glukózy v krvi. Hladina krvného cukru klesne pod dolnú normálnu hranicu. V prípade výrazného poklesu môže nastať až náhle bezvedomie.
Príčin hypoglykémie môže by viac:
podaná príliš veľká dávka inzulínu
výrazná zmena telesnej aktivity
nedostatočné množstvo jedla
Najčastejšie príznaky hypoglykémie:
intenzívny pocit hladu
nervozita
bledosť kože
búšenie srdca
potenie
chvenie tela, najmä rúk
Príznaky ťažkej hypoglykémie:
rozmazané videnie
zmätená nezreteľná reč
dezorientácia
strata vedomia
Čo treba robiť?
Okamžite postihnutému podajte sladký nápoj, na zajedenie pečivo, chlieb. Ak nie je k dispozícii nápoj, podajte aj kocku cukru. Vyhnite sa podávaniu čokolády, nakoľko cukry, ktoré obsahuje, sú naviazané na tuky zabraňujúce rýchlemu uvoľňovaniu sacharidov do krvi.
A teraz späť k nadpisu
V sobotu sme mali stretávku zo základnej školy. Chcel som stretnúť tváre dlho nevidené a nedeľu stráviť v športovom duchu. Liezť sa mi nežiadalo a tak sme v Blave nabalili bajky, že pobeháme trochu po okolitých kopcoch. Naplánoval som kopcovitú trasu lebo treba trénovať na letné plány. Jednotlivé kopce som absolvoval v mladosti ale nikdy na jeden záťah. Bol som zvedavý čo to so mnou urobí, a ono to so mnou veru aj pekne zamávalo.
Cieľom boli dva vysielače na ktoré vedú asfaltky s jednou odbočkou na kamenne vráta kde je krátke ale brutálne stúpanie. Toto ma presvedčilo o nevhodnosti mojich prevodov na 22% stúpanie, čo ma definitívne presvedčilo o prechode na kompakt, na ktorý už netrpezlivo čakám.
V ceste nám stálo množstvo menších kopčekov čo mu som bol potešený, keďže na juhu trpíme ich nedostatkom.
Ako posledný nám zostal Inovec. Lucka zostala v Tr. Jastrabí s tím že ja to rýchlo vybehnem, vrátim sa a pofičíme domov na pečenú kačku. Lepšia motivácia asi neexistuje.
Dole sa píše že chata 6 km, reku to nieje moc a potom ešte kúsok na vrchol. Ale ono to bolo 8 km a neskutočne dlhých 3,5 na vrchol. Po chatu to bolo ešte ako tak a na tachometri sa objavila 100-ka a myšlienka že to otočím. Vody som mal ešte pol litra a ešte trochu pikaa. Po dvoch kilákoch zosadám docucúvam posledné kvapky pikaa a pijem ako po niektoré rána. Myšlienka otočenia bola už na spadnutie dokonca som myslel aj na to aby som bol schopný to ešte zísť dole. Ale ... vrchol. Cesta začala ísť stupať iba mierne a boli na nej popísane kilometre a posledný kilometer dokonca každých 100 metrov. Posledných 700 metrov je slušné a rovnomerne stúpanie čo bol ten pomyselný posledný kliniec. 350 m pod vrcholom opäť zostupujem a dopíjam vodu. O čase nemám ani potuchu , pôvodne som plánoval byť už dole. Tepovo som bol v R-ku - ľahký beh, ale zadýchaný som bol neskutočným spôsobom. Nakoniec som to dal, veď zostávalo iba 350 metrov. Lezeckou terminológiou som to dal AF (alles frei) - všetky štyri mimo bajku. Hore som sa snažil dovolať Lucke, nech mi objedná malé pivo, malú kofolu a horalku. Ale pod vysielačom nieto signálu. To som však netušil, že mi ide oproti, bol som preč už hodinu a pól. Cesta dolu bola neskutočná. Ruky, ramená, krk boleli, nohy mi tŕpli na chodidlách z vibrácii ktoré sa dokonale prenášajú cez tretry. Koncetrujem sa iba na to aby som dole zišiel na bajku a nie vedľa neho. V spodnej časti vidím Lucku. Zjedol som jej všetky PEZ-y čo nám dala mama (pôvodne som ich nechcel brať) a posielam dopredu do krčmy. Keď som tam dorazil líham som si na lavičku, všetky chlpy zježené, zaliaty studeným potom a cely som sa triasol. Po chvíli som exol pol litra kofoly, zjedol horalku a hroznový cukor. Po pol hodinke som bol už schopný pokračovať, smer kačica.
To, že to bude ťažké som vedel 125 km v kopcoch so stúpaním 2030 m , ale že toto. Na rovinkách som zvyknutý jesť málo a ani pijan nie som bohvieaký. Mal som iba jeden bigcorn a pikao, čo bolo očividne málo. No čo už, ale ako skúsenosť to nebolo zlé. Naštastie príznaky ťažkej hypoglykémie som nevyskúšal, ale kto vie Großglockner čaká ...
Btw. stretávka bola fajná, dík.
