Opäť po roku som sa nechal zlákať vidinou horskej
cyklistiky, tento krát v Tirolsku, konkrétne Ischgl a okolie. Primárne ide o
zimné stredisko, ale vraj praje aj bajkerom. Každoročne sa tu koná Ironbike XC
maratón, ale to som zistil tesne pred odchodom. Partia ostala nezmenená, štyria
fotríci. Zmena bola iba v tom, že zo Slovenska štartujeme traja a Mišo príde z
Belgicka. Predpoveď je nepriaznivá ale je to iba predpoveď. Veď ideme do hôr a
tam nikdy nevieš. Od Salzburgu prší. Po príchode do Ischglu hľadáme info
centrum. Majú mapy aj s trailami. Penzión máme v susednej dedinke Mathon, čo je
aj lepšie, lebo Ischgl nie je moc pekné mesto. Ide o úzke a hlboké údolie.
Miesta na výstavbu turistického centra nie je na zvyš a tak to tu aj vyzerá.
Mathon je malá podhorská dedinka. Penzión je takmer priamo pod lesom. Čakáme na
Miša, pozeráme do mapy a hľadáme vhodný cieľ kam sa vybrať už dnes poobede, aj keď je mokro a stále mrholí.
Jamtalhütte 2165 m. Má to byť jednoduchá cesta, štrková s miernym stúpaním až na
chatu na konci údolia. Z Mathonu nechceme isť po asfaltke, tak ideme cez lúku a
háje. V lesoch spústa vyštrkovaných ciest a na lúkach spústa zábran
oznamujúcich Vám, že vstupujete na výsostné územie kráv. Niektoré sú aj pod
prúdom. Napájané sú na solárne články. Domy pod svahom majú v okolí
postavené asi päť metrové protilavínové múry z obrovských balvanov. Taký múrik
by som privítal za domom. Vešal by som tam deti a aj seba. V
Galtüre odbáčame do údolia. Cesta stúpa len pozvoľna. Na druhej strane potoka vidno turistický
chodník, ktorý som si zvolil za zostupovku. Pohľad na garmin neveští nič
dobrého, asi kilometer a 100 výškových metrov ku chate. Za stáleho mrholenia sa
cesta zrazu postavila. Takže sedlo medzi polky, brada nad predstavec a už iba
šliapať. Na chate sa formujeme do pôvodnej skupiny a ideme sa zohriať. Zimne
odložisko na lyže a sušiareň má rovnaké využitie aj v lete. Zo začiatku mám
kacírske myšlienky, že dám čaj. Našťastie Jano sa zachoval ako správny kamarát
a vytrhol ma z tohto krátkodobého poblúznenia. Po pivku je čas na návrat. Škoda
toho počasia. Z ľadovca nie je nič. Turistický chodník by bol za sucha parádna
voľba, ale za mokra po kameňoch nič moc, ale aspoň potrénujeme. Martin s Janom
idú po ceste. Plochý kameň ... a ako som myslel sa aj stalo. Zadné koleso sa
šmýka a ja idem k zemi s ním. Sú tu úseky, na ktorých treba bicykel prenášať, avšak návleky zo
spodku nefungujú a v momente mám nohy mokré. Z Galtür do Mathonu pokračujeme po
asfaltke, lebo mrholenie prešlo do dažďa a pri penzióne sme kompletne mokrí. Môj
gamin bol už po predošlých pádoch lepený a jeho jednociferný vodný stĺpec je
vhodný akurát tak do hmly. RIP (Ježiško kedy prídeš?). Našťastie máme k
dispozícii veľkú kuchyňu s jedálňou a predsieňou v jednom. K tomu dve izby a
priestranný balkón. Miesta na sušenie habadej. V Taliansku nevečerajú skôr ako o 19-tej a tu už nevečerajú po 21-ej. Nachádzame jednu reštauráciu, kde varia do
21:30. Dnes to bol dlhý deň, cesta, bike a ešte aj plné brucho k tomu.
So zaspaním som nemal najmenší problém. Vrcholy kopcov nevidno, ale aspoň
neprší. Mišo si išiel kúpiť elastický obväz na kolená, aby netrpel ako v
Bormiu. Nebol víkend, takže problém nebol, a ani s pivom, aby nám večer nebolo
otupno. Zásoby z domova nie sú bezodné. Toľko možností a tak málo času. Problém
si vybrať, kam ísť. Takže plán je Kopssee, pojazdiť okolo a potom nejaké tie
Hütte na posilnenie sa. Bicyklíky prenocovali pekne v garáži. Pred jazdou treba
očistiť a namazať pohon. Spojnice medzi dedinami sú vyasfaltované cyklo
chodníky, takže sa tu dá pekne pobicyklovať aj s malými deťmi v miernom teréne
a to do výšky cez 1800m. Od jazier sa k nám prevaľujú oblaky a v závetrí za
skalou pozeráme na náprotivný svah doliny s jasným traverzom. Mapa to
potvrdzuje a plán sa mení na Lorainalm, chatka vo výške 1860m. Vraciame sa do
Galtüru a potom smerujeme do včerajšej doliny, ale teraz točíme za treťou kravou
v ľavo na spomínaný traverz. Neviem, či kravy zvyknú kopať, ale netrúfam si
prejsť okolo zadných nôh po uzučkom chodníku. Radšej zosadám a opatrne potískam.
Jednoznačne je to lepšie ako po asfalte. Cestička vedie príjemne v lesíku. Nastúpaných pár
metrov a klesáme cez pár ohrád až na štrkovú cestu, ktorou stúpame na
Lorainalm. Ide o farmu s chatou. Majú tu vlastný syr a špek, ale batoh mám plný
návlekov. Za Gulaschsuppe následuje Weizen. Oblačnosť sa krásne roztrhala a
preto pokračujeme hlbšie do údolia ku Zollwachehütte 2133m. Nádherne, konečne
vidno okolité kopce a v pozadí ľadovec. Zollwachehütte je kamenný domec s jedným domorodcom
a dvomi psami. Domorodec sa sem vyviezol na aute. Cestou do Mathonu sa za
Lorainalm oddeľujeme od Martina. S Mišom a Janom pokračujem vrstevnicou k neznámemu zjazdu. Chceli sme nájsť niečo na spôsob minuloročných šušiek. Mapa
ukazuje cestičku, ktorá končí pred potokom, a za ním je cesta, ktorou chceme trochu
vystúpať a potom sa pustiť lesom dole. Cesta skutočne končí a za ňou potok, ale v takej rokline ktorú isto nepretlačíme. Cestou späť idem za Mišom, ale on
robí nejaké čudne pohyby a nečakane spomaľuje. Skoro som ho nabral. Mišo si
nevšimol kravskú ohradu (špagát pod prúdom s kôlmi) a zrámoval ju a trošku aj
seba. Všetci sa stretávame pri kaplnke. Chalani trochu rozjímajú, tak idem
preskúmať cestičku nad naším penziónom. Nechávam sa zlákať tabuľkou Ironbiku
(sú tu všade). Krásny singláčik končiaci sa stenou. Vytlačím si to a potom sa
vrátim. Na jednej strane sú natiahnuté záchytné siete. Je to pekne rozmočené.
Hlava nepustí a tlačím aj dole. Tento úsek je časťou aj najkratšieho maratónu a
rozhodne to nie je ako u nás, že vhodný aj pre rodinky. Dnes bike dostal poriadnu
porciu blata a hovien. A nie len on. Na večeru ideme do Ischglu. Máme problém
niečo nájsť aj tu. Letná sezóna nie je taká silná ako zimná. Jedna čašníčka v
priliehavých kožených kraťasoch je slovenka. Dnes som ukrátený o prekvapenie z
toho, čo dostanem. Gastronomicky žiadna sláva, ale ani nič, čo by urazilo. V tomto
Ischgl trošku pokrivkáva za Bormiom.
Dnes musíme dať lyžiarske stredisko nad Ischglom. Zajtra tam bude maratón. Kým
sa chalani zobudia, idem do obchodu kúpiť pivo. K ubytovaniu nám pani domáca
vystavila také kartičky, ktoré platia na lanovky, busy, kúpalisko, prejazd
Silvretta-Hochalpenstraße, a iné. Takže v rámci šetrenia času a energie sa
necháme vyviesť. Veľkoplošná obrazovka ukazuje hornú stanicu lanovky 2300m a
teplotu 9 stupňov. Cez deň je tu o poznanie viac ľudí ako večer. Kým sa dostaneme do
kabínky, musíme si chvíľku postáť v rade. Ale pri prepravnej kapacite 3340 ľudí
za hodinu to nie je žiaden problém (prevýšenie 961m, dĺžka 3938m, čas 11min). Až
do chvíle, kým sa nedarí natrepať tri 29-ny a musia zastaviť lanovku. Lanovka má
aj medzistanicu, ale my ideme ďalej na Idalp. Je to tu úplne iná krajina
ako dole. Obrovské. Otvorené plató plné lanoviek a vlekov. V lete fungujú asi
dve. Ischglania sa vôbec neserú a na začiatku a konci sezóny tu postavia
obrovské pódium a pozvú nejakú hviezdu, ktorá si môže zabékať vo výške 2300m. V
máji tohto roku sa konal už 20 ročník Top of the Mountain Concert. Náš cieľ - Greitspitze 2871m je odtiaľto čo by kameňom dohodil a tých je tu mrte. Celá trasa vedie po štrkovej ceste. Zo začiatku je stúpanie príjemné a dá sa kochať
okolím. Cestou na hornú stanicu sedačkovej lanovky Viderjoch by sa hodila teleskopická
sedlovka, položiť ťažisko trochu nižšie lebo bicykel sa začína dvíhať na zadné. Od lanovky nasleduje miernejšia pasáž na vydýchanie sa.
V sprievodcovi píšu, že cestou na vrchol sú dve "push section". Do prvej sa
púšťam ešte s vidinou úspechu. Vzdávam to asi 20 metrov pred koncom. V druhej,
už bez akejkoľvek vidiny, tlačím pekne od začiatku. 2871m - nový výškový rekord na
biku. Zlepšil som si minuloročný o 20m. Počas čakania na chalanov sa kochám
výhľadmi. Ide o hranicu medzi Rakúskom a Švajčiarskom. Tá švajčiarska je
trávnatejšia a rakúska viac kamenistá a strmejšia. Mišo na vlastné oči videl, že
aj "pusch section" sa dá vyšliapať v sedle. Predpoklady sú: 29er, prevod
ktorý vám umožní na jedno otočenie kolesa trikrát otočiť kľukami, nemať ani
gram tuku a hovadskú vytrvalosť. Nespĺňam ani jeden. Hore sa stretávam iba s
Mišom. Bratia si nás nevšimli a pokračovali ďalej. Na zjazd po kamenistej
strmine si netrúfam, tak trochu tlačím. Ďalej pokračujeme krásnym singláčom po
hrebeni. Zatiaľ najkrajšie, čo sme tu išli a určite nič lepšie nebude. Tento krát
sa vzdávame vysokohorského piva, lebo z juhu prichádza černota. Najrýchlejší ústup je po asfaltke. Asfaltka je strmá a na cesťáku by som si to rád skúsil opačným smerom. Tabuľky
Ironbiku nás odkláňajú na poľné cesty vedúce až do Ischglu k
"plochým" eskalátorom, ktoré keď prefrčíme, sme priamo v meste.
Prípravy na maratón vrcholia, tak si spravíme pár cieľových fotiek pri prechode
cieľovým oblúkom. Zaslúžime si, veď za tri dni sme prešli takmer celého Irona, až na švajčiarsku časť. Pri vychutnávaní si pivka sa to z hora spustilo. My sme
pod strechou a bycikle aspoň umyje. Dlho to netrvá a slnko krásne pečie.
Chalani majú v pláne therme, tak ja idem vyjazdiť rakúskeho utopenca nad
Mathon. Z okolitých kopcov sa valí veľa potôčikov. Pri jedom
posedím a zafajčím. Ale je tu krásne. Teplota tu cez deň nevystúpi nad 20 stupňov, iba
na slnku je teplejšie, čiže ideálne podmienky. Aj na Greitspitze stačili iba
návleky a vesta. Večera v Methone už v overenom podniku. Reštaurácia vo
Wildparku je otvorená iba do 19-tej a zvyšok iba pizzoviny. Martin si už za
týchto pár dni oprášil nemčinu a nebál sa ju použiť "Möchten Sie zusammen oder getrennt
bezalen, bitte?" Maťo pohotovo "Zugether."
Pri raňajkách nám nad hlavami jazdia ironi. Za necelú hodinu majú tí najlepší v
nohách 24 km a my si len vymieňame kľučku na záchode. Prvé ráno čo vidieť
okolité vrcholky. Dnes mierime na chatu hneď nad Mathonom -
Friedrichshafenerhütte 2138m. Začiatok stúpania máme spoločný s Ironbikom.
Najprv nás predbiehajú dvaja motorkári (znamenie, že idú bikeri) a za nimi už idú najrýchlejší zo
strednej a krátkej trate. Po pár najrýchlejších sa hakujem za jednou dvojicou, aby som skúsil, ako rýchlo sa tu jazdí. Dievčina do toho dáva všetko a je to aj počuť.
Žiaľ, alebo našťastie, odbáčajú na zjazd a ja pokračujem v stúpaní už sám. Chalanom
som sa vzdialil, tak zvoľňujem. Nad hranicou lesa sa naskytajú nádherné výhľady
do údolia. Tieto serpentínky sme sledovali predošlé dni z protiľahlého svahu.
Na chate využívame terasu na pár fotiek a pivko. Žiaľ, dážď nás zaháňa do chaty
a pomáha miestnym vytiahnuť z našich batohov nejaké to euro navyše. Keďže
nevieme, ako dlho bude pršať, tak dávame niečo pod zuba a ďalšie pivo. Mrholiť
neprestáva. Maťo ide dolu a zvyšní pokračujeme ďalej. Neskôr idem už iba sám.
Už od rána som nastavený, že pôjdem preskúmať lavínové zábrany a až na koniec
cesty, kde je malé jazierko okolo 2500m. Vo výške 2400m končím a obliekam návleky.
Nachádzam sa priamo nad dolinou z prvého dňa. Je vidieť hlboko do nej, ale pre
dážď opäť nie je vidno ľadovce. Vyzerá to tu ako na solárnej farme, ale namiesto solárnych panelov tu sú obrovské železné zábrany. Smerom ku chate
odbáčam z cesty na turistický chodník. Na kamenistý terén si už zvykám, ale aj
tak sedlovka musí isť nižšie. Žeby som požiadal Ježiška o teleskopickú
sedlovku. A je tu dilema čo potrebujem viac garmin alebo sedlovka. Na šotolinových serpentínkách skúšam drifty a vcelku sa mi darí.
Konečne prestalo mrholiť. Po stáde ironov je zjazd riadne rozbitý. Hlava ma
opäť nepustí a radšej potískam. Aj tak je dole bike úplne zasratý a keď chcem
preradiť na veľkú placku, prešmýkač sa ani nehne. Bike potrebuje vywapkovať a
preto sa ešte idem previezť k potôčiku nad penziónom. Prúd je poriadne silný a
takmer mi vytrhol bike z rúk. Nakoniec sa vyjasnilo. Chalani trochu pospali a
tak sú pripravení vyraziť na divinu do Wildparku. Otvorené majú iba do 19-tej, preto sa nám to dosiaľ nepodarilo. Najprv ideme na obhliadku parku. Majú tu
pstruhy, zajace, sliepky, rôzne kozy, vysokú zver a svište. Sašena by sa tu
zbláznila. Jelení steak, jemnučký, krvavučký, k tomu pivo a rakúska dychovečka,
proste jedna báseň. Stojí síce 25E, ale aj to je jedna z výhod single
dovoleniek. Netreba násobiť počtom rodinných príslušníkov. Chalani išli do
kostola a ja si idem oddýchnuť na penzión. Celý pobyt sme vydržali bez
mydla bez ujmy, takže ďalšia zbytočná vymoženosť konzumnej spoločnosti. Žeby
ďalší kandidát na vyradenie po šampóne, sprchovom gély a holiacich prípravkoch? Po omši ideme na večeru na pizzku a pivo. Pivo, tyčinky a fyzická záťaž sa
podpísali na mojom trávení. Všetko čo zjem sa mení na plyn.
Balíme. S Maťom ideme do Ischglu na bikoch, a zvyšok musí priviezť autá. Dnes
iba lanovkovanie, aby vodiči zvládli cestu domov. Teraz ideme lanovkami tak
vysoko, ako sa len dá. Idjoch 2760m. Parádna sedačková lanovka. Dole Vám pánko
zavesí bike za sedlo a hore Vám ho pánko zvesí a podá. A hlavne je to na
kartičku, čiže zadara. Dúfam že to platí aj vo švajčiarsku. Ako prvý zostup k
dolnej stanici lanovky - Alp Trida 2263m, sme si zvolili turistický chodník.
Krásne výhľady, všade tráva, iba hore je to kamenisté. Pre oko je to tá krajšia
časť, ako tá rakúska a určite vhodnejšia na bikovanie. Niektoré časti treba ísť
po svojich, je to predsa len primárne určené pre peších a my nie sme až takí bikeri. Ku koncu sa pripájame na bikerský trail. Ten nás privádza priamo až k
lanovke. Kartička platí, takže 500 metrové prevýšenie
zvládame s pozitívnou energetickou bilanciou. Z lanovky vidno, že voľba prvej zostupovky bola blbosť a musíme ísť ešte raz. Pod lanovkou totižto vedie trail
po celej jej dĺžke a potom ešte jedna vetva asi od polky. V hornej časti
obiehame rodinku s dvomi malými bikermi. Celé je to o točení v ľavo, v pravo,
brzdy. Cítim, že sa v tých zákrutách postupne zrýchľujem. To ma síce teší, ale
je to veľmi namáhavé na ruky a celkovo na hornú časť tela. Chcelo by to asi
fulla a o kus lepšiu techniku. Asi to nebude "môj krígel piva", ale tie lanovky sú na tom super. Dole majú wapku, ktorú chalani využívajú. Posledný
vývoz lanovkou a už iba zjazd do Ischglu. Z lanovky sledujem bikerskú rodinku.
Zmákli asi tak polovicu trailu. Ide to aj s deťmi, len sa treba obrniť
trpezlivosťou. Vidím to tak na celodenný výlet. Na rakúskej strane je trail, tiež označený ako enduro. Začiatok je veľmi kamenistý a strmý, stále na brzdách a občas musím zosadať. Od
Vellilscharte sa pripájame na strednú trať Ironbiku. Tu to už nie je také
kamenisté, ale technickejšie. Pre zdatnejších sú tu aj mostíky a umelé skoky. Mišo
nás čaká, trošku sme sa natiahli a asi sa chce ubezpečiť, či všetci prejdeme najťažšími úsekmi v poriadku. Ale v skutočnosti je to úplne naopak, my čakáme jeho
a uisťujeme sa či je v poriadku on. Zaseklo sa mu predné koleso v kameňoch a letel cez rajdy a kolenom trafil kameň. Maťova noha je tiež jemne doškrtaná. Už
je to iba pár meandrov a potom len zjazd po lesnej ceste, na ktorej Maťo hodil
tigra a trochu pustil žilou. V Matone dávame posledný spoločný obed a je tu
koniec. Mišo má pred sebou osemsto kilometrov, sám s boľavým a značne
obmedzeným ohybom v kolene. Dúfame, že to zvládne. Cestou domov ideme cez
Silvretta-Hochalpenstraße, keď to už raz máme v cene. Z našej doliny žiadne
riadne stúpanie, iba pár zákrut, nechápem, za čo by som mal platiť. Na vrchole je
sústava priehrad s elektrárňou a za nimi serpentíny, že Stelvio sa
nechytá. Zapisujem si to k vysnívaným výšľapom. Päťdňová dovolenka sa zdá byť
ako ideálna a ohľaduplná aj voči rodine, ale treba využiť každý jeden deň.Fotogaleria tu
deň prvý
deň druhý
deň tretí
deň štvrtý
deň piaty
