piatok 14. augusta 2009

Dolomity 2009

Dolomity, Canazei 25.7.2009-8.8.2009

12 ľudí, 3 autá a 14 dní

Heďa Maťo
Katka Braňo
Katka Viol
Tomáš Viktor
Peťo Rasťo
Karči Mišo

Sobota - príchod,
na Námestí hraničiarov prebehlo klasické ládovanie auta našťastie aj so strešným nádorom, čo nám celý proces výrazne uľahčilo i keď pár vecí sa ešte povaľovalo na sedadle a pod nohami. Keďže časť týchto pár vecí tvorili koláčiky a vzhľadom na zloženie posádky (Katka, Heďa a aj moja mama niečím prispela) ich nebolo zrovna málo, rád som sa v tomto smere uskromnil.
Cesta prebiehala bez väčších problémov až na menšie zdržanie v jednej nemecky hovoriacej krajine, už neviem v ktorej, kde na diaľnici boli do havárki zamiešaní aj krajania z Rimavskej Soboty. Pred Insbruckom sme presvišťali okolo Vajca (Tomášov peugeot), ktoré zatiaľ bolo len na mäkko, ale pri spiatočnej ceste zmenilo svoje skupenstvo na tvrdo. Keby ste nim zatriasli, fakt by sa v ňom nič nehýbalo. V kempe už čakali chalani aj s Viktorom a Peťom, ktorý sa následne pobral späť na rodnú hrudu. Postavili sa stany, posilnili sme sa jabĺčkom a pivom (alebo žeby opačne), niečo zjedli a dohodli zajtrajší program.
Na nasledujúcich 14 dní sa naším prechodným bydliskom stalo mestečko Canazei s nadmorskej výške 1460 metrou nad morom. Malé, pekné, drevené s pomaľovanými fasádami a s kempom Marmolada, kde sme sa zložili.

Nedeľa - plný očakávaní,
voľba padla na Rampenführe IV 300 m. Bola to asi najjednoduchšia voľba s dobrou dĺžkou, ideálne na oboznámenie sa s prostredím. Do party sa pridali aj Viol s Katkou. Lezenie pohodové bez akýchkoľvek stresov. Aj sme čo to založili aj čo to pospíkovali keďže na štandoch nám robila spoločnosť jedna dvojka z Munichu, i keď musím povedať že boli doooosť pomalý. Prve dve dĺžky sme spojili lebo boli úplne v línii a aj dĺžkovo to šesťdesiatky obslúžili. V ceste bol jeden kľúčik v 6. dĺžke. Išlo o kútošpáru, ktorá sa dala liezť aj z vonku aj z vnútra. Katka išla z vnútra a tá špára bola rovnakej konfekčnej veľkosti ako ona. Ja som na to šiel z vonka ale hlboko vo vnútri bol friend a dostať sa k nemu bol zase kľúč pre mňa. Na vrchole sme sa počkali, pofotili a pobrali sa zostupovkou dole. Ono to ani tak nešlo dole ale kamsi vrstevnicovo po pod celý Ciavazes takmer až do Passo Sella. Na prvýkrat sa to ešte dalo ale po pár dňoch mi to začalo pomaly liezť na nervy, i keď tento bol najdlhší. Aspoňže sa dalo načo pozerať. Pokročilý čas nás donútil požiadať o odvoz Peťa (už bol v kempe). Keď som sa mu snažil dovolať, na druhej strane sa ozvala taliansky hovoriaca teta, čo ma vážne vystrašilo. Fakt sme tak dlho liezli, žeby Peťo stihol operáciu a ešte sa naučil aj po taliansky. Neskôr som si uvedomil že mi pri Peťovom čísle chýbalo +421. Cestou k Passu som našiel úplne novu piknikovú deku, ktorá sa ešte v kempe veľmi osvedčila.

Pondelok - lezenie po taliansky,
rozhodli sme sa zopakovať cestu po chalanoch zo včera Rossi-Tomasi IV 200 m. Už to bolo čo do lezenia zaujímavejšie ako včera, vyrovnanejšie dĺžky, viac v tieni a s farebnými vtáčikmi v stene oproti. Tentoraz mal kľúč vyjsť na mňa, avšak pri doliezani na štvrtý štand, sa papľuch jeden skryl pred Katkou a ona musela zaštandiť o zub. Keď som k nej doliezal, na štand pod nami sa začali rútiť 2x2 taliani (siňori sa rozhdli prevetrať svoje siňority). Nakoniec sa štand našiel. Bolo treba zostupiť a odtraverzovať vľavo. Na plániku nás zmiatol nápis "Platte". Na štand prifrčali obe Katky a tí 2x2 tam úplne že vleteli. Viol ostala sama na štande, kde by si aj stan postavil ale my sme sa tam museli tlačiť a visieť. Keďže som tam prišiel ako prvý a nechceli sme zdržiavať (a ani miesta tam nebolo) s prekufrovávaním, tak do kľúča naliezla opäť Katka. Bol to fakt nááádherny kút so špárkou, no proste chrumkavá záležitosť ktorú som si na druhom konci pekne vychutnal. V tejto ceste sme mali ešte jeden medzištand, keď Katka v predposlednej dĺžke išla asi o meter vyššie ako mala a potom v traverze musela burlacky ťahať laná. V tej činnosti odmietla ďalej pokračoavť a ostala v dákych hodinách. Ten traverz nebol vôbec taký jednoduchý ako vyzeral zospodu. Mal slušnú dĺžku a aj expozíciu nebola na zhodenie. Stačilo to len zobrať trochu zo spodu a bolo by to jednoduchšie. Tam hore pod Ciavazes sme sa stretli všetkých päť dvojek tu pôsobiacich.

Utorok - 3000,
ráno sme sa dlho rozhodovali čo počas prvého restu. Dáme najschodnejšiu trojtisícovku v okolí Piz Boè 3152 m. Išli sme dve autá, ale vrchol dosiahlo iba jedno, lebo druhe sa flákalo v kempe. Autíčkom sme sa vyviezli do Passo Pordoi 2239 m a prevýšenie 913 m sme dali za 2 hodinky. Výstup bol v podstate iba serpentínami po suti do sedla pod Sas Pordoi a ďalej to bola už iba prechádzka po veľkej plošine a s krátkym výstupom na vrchol. Z dola to ani tak nevyzeralo ale ten masív je obrovská plošina. Cestou spať v Passe sme postretali zvyšnú posádku a presunuli sa do kempu. Dnes som si zaknihoval svoju prvú trejtisícovku. Síce to nebol taký pravý výstup ale výška sa počíta. Cestou dole po serpenínach som už veľmi nahlas rozmýšľal o miestnej bajkovačke a Rasťo sa nechal nahovoriť. V Canazei sme urobili obhliadku požičovní a už sme len čakali na ten správny deň, čo mal byť vlastne deň s väčšou pravdepodobnosťou dažďa, z ktorého sa ma pri tejto aktivite nezmocňuje až taká panika ako pri lezení, paštikár jeden . Viola s Tomášom nás dnes opustili a išli spoznávať zákutia popri cestách a neskôr aj miestnych parkov.

Streda - domestifikovaný svišť,
po dni voľna (lezeckého) sme sa opäť vrátili k podstate nášho bytia. Pustili sme sa do ľahkej cesty Kleine Micheluzzi IV+ 250 m (400 m lezenia). Pod nástupom bol párik talianov, ktorý nás púšťali ale keďže sme boli tri dvojky tak sme ich nechali ísť. Nato že všetko ťahala iba tá tetula boli dosť rýchli a mali sme aspoň štandových stopárov. Ešteže sme sa moc do nástupu nehrnuli, mali sme tu možnosť zažiť to o čom som čítal v jednom článku. Na cestičke sa objavil svišť a vcelku veľký macek to bol a asi stále aj je. Na chvíľu sa zastavil a potom si to nasmeroval priamo k nám. Vybehol hneď na kameň ku Katke a čakal. Prd dostal a tak nás opustil. Katka si stihla šáhnuť na pravého taliana a urobila aj nejaké tie fotečky. Prvých šesť dĺžok bola prechádzka, až na pár krokov ktoré neboli v nákrese, ale keďže tam bola skoba a aj taliani tadial šli bola to rozumná voľba, lebo sme obišli jeden štand. Ostatné tri dĺžky už bolo krásne exponované lezenie. Tá prechádzka za to stála. Zostup opäť ten istý a keďže to bolo vedľa Rempenführe bol aj kua dlhý.
Už neviem presne či dnes alebo včera som mal prvýkrát dočinenia s pravou talianskou pizzov. Ale bolo to asi dnes, lebo keď Katka vyliezla na ôsmy štand (podľa nás) a tam bol ten talian oslovil ju titulom strog woman a Katka mu pri krátení si času na štande spomenula že sa chystáme na pizzu, tak on jej na to že nech si dá dve, že dnes si zaslúži. Takže dnes to bola pizza s poradovým číslom uno. A bolo skutočne dobrá podčiarknutá navyše bielym vínkom.
Inak príchody do kempu prebiehali klasicky: pivo, cigaretka, pivo, cigaretka, večera z konzervy, cigaretka, sprcha, dohodnúť zajtrajšok a potom aj nejaké tie aktivity frisbee, chuj, slackline.

Štvrtok - opustenie Ciavazes,
raňajkám predchádzala návšteva Sparu. V mojom prípade sa ta návšteva konala predchádzajúci večer, lebo aj na večeru sa niečo spotrebovalo, ale niektorí chodili na žemličky aj ráno. Nákup žemlí prebiehal znakovou rečou, ale "grazie" už vzduch rozkmitalo. Okrem žemlí sme kupovali najmä tuniaky, maslo, syry, špek, fazuľu, pivo a neskôr aj grappu. Na raňajky som mal zväčša gazdovskú slaninu (špek domáci), špek zo špáru, ryby a niekedy som sa uchýlil aj k sladkým raňajkám. Potom som si dal dve cigaretky aby som sa vyhol ťažkostiam mimo kempu a mohlo sa nasadať a fičať k nástupu.
Dnes bola na programe prvá veža Selly 2533 m a tam Trenker V 150 m. Do cesty sme nastupovali s Peťom a Rasťom a neskôr sa pridali aj Katka s Viol. Cesta pohodová s kľúčom pre Katku a v tomto prípade som bol aj rád. Išlo zas o kút so špárov, nech sa Katka vyšantí. Bola dobrá, vystačila si s tým čo tam bolo lebo veľké friendy (>3) sme aj tak nemali. Keď sme došli hore ešte sme sledovali chalanov v Südwestwande, konkrétne Karčiho pri zdolávaní druhého klúča z čoho má aj svoje prvé lezecké video. Vrchol sme ešte nedobili, ktorý však nezostal nepokorený. My štyria sme sa pobrali do Passso Sella, lebo sa začalo škaredo zmrákať. A veru aj trochu spŕchlo ale to sme už boli na parkovisku. V tento deň, presnejšie povedané v piatok sa stala ešte jedna neopomenuteľná udalosť. Prišli Mišoví kolegovia a s nimi aj slovom štyri kartóny piva, a keďže už dva dni som fičal na rakúskom gut besser gösser, dík chalani.

Piatok - skalkárčenie I,
druhý rest prebehol na skalkách pod Langkofelom v kamennom meste. Skalky vo výške 2200 m, no paráda treba oprášiť aj ten kábel v porovnaní s dvojčtami, keď sme ho sem už dotiahli. Našli sme si sektory A a B. Začali sme na béčku, čo bol asi najľahší sektor. Hneď počas prvej cesty nás postrašil dážď ale opäť to bolo len tak laškovanie, takže onedlho sa mohlo pokračovať. V B-čku som dal bouldrovačky Tom (nie úplne od spodu) a Jery, Lorda a jednu bez mena. A potom na A-čku sme si vyhliadli jednu cestičku Piccolo Matteo 6b (ostatne previsnuté beee). Prvý išiel Peťo dal, ja som dojil a Rasťo dal. No čo už. Začiatok bol silový takým previsom cez diery a potom nádherná kolmá platňa, ale chýbala mi vytrvalosť. Katka Pastorková sa pustila do Annalisa 6a, ktorá ešte nebola v tom previse. Dala to síce ľahšou variantou, ale aj tak treba uznať že ma guráž, keby bola chlap, tak by som povedal že má gule. Úúúps, a už som to povedal.

Sobota - došlo jabĺčko,
na dnes som mal vybraný ešte jeden podnadpis a to kominárčenie, ale toto bola výstižnejšie. Na druhej strane ani kominarčenie by daný deň nijak presne necharakterizovalo lebo sme si vybrali tú cestu na pravo a tam bola taká diera cez ktorú sa človek musel pretiahnuť a s komínom to nemalo veľa spoločného. Bolo to na prvej veži Selly, Pilastrini IV+ 100 m. Cetsa krátka cez trochu vyslizený kút ale s preskokom nad otvoreným komínom, mohol mať 1-1, 5 m. A toto bol on, fakt šampión, 12 metrový rovnobežný, otvorený s jednou skobou, ale nikomu sa do ňho nechcelo. Určite by som sa v ňom posral, hlavne keď by som z neho vychádzal, lebo keď už v ňom ste tak sa len pomaly suniete a je to iba o výdrži v nohách. No, treba sa ešte vrátiť. Ide o cestu Fiechtl V-.
Vedľa nás nastúpili aj Peťo s Rasťom do nejakej zákernosti. Prvá lezená dĺžka zo začiatku nádherne vyborhákovaná len v posledných desiatich metroch asi staviteľom došli baterky, a tu sa vybil aj morál našim borcom a tak to vzdali. Ale bolo to slušné mäso a čumel som na ních s otvorenou tvárou.

Nedeľa - bajkárčenie,
nastal deň s väčšou pravdepodobnosťou dažďa a pozorný čitateľ by mal aj bez dňovej popisky zistiť že nastal ten deň kvôli ktorému sme sem vôbec neprišli. Ide sa na bike. Najskôr sme si vybrali na ktoré passo pôjdeme. Voľba padla na Passo Sella, keďže je o 5 m vyšší. Z 1460 m do 2244 m som vyšiel za 1:16 a Rasťo mal ešte 6 minút k dobru. Bajky sme mali požičané do 14:30 a bolo len 11 tak sme sa rozhodli zmáknuť aj Passo Pordoi 2239 m, nech mu nieje ľúto a ani nám, keď už sme zainvestovali 12 € do týchto dvojkolesových rýchlikov. Ja som na takejto parádnej káre ešte nesedel, boli to horáky s kotúčovkami a s toľkými prevodmi, že som si radšej jeden nechal v rezerve na horšie časy. Ale v porovnaní s mojím strojom je každý Rolls-Royce, a aj prilbu sme vyfásli, a aj tú som mal po prvýkrát. Poradie sediel bolo zvolené správne, keďže Sella bola ťažšia (max stúpanie okolo 8%), spolu to bolo 38 km s priemerom cez 6%. Na tých bicykloch bola ešte jedna pozoruhodná vec, cestou dole sme poobiehali zopár áut.
Ohlasovaný denný dážď a večerný heavy thunderstorm sa nekonal. Na obed dvakrát kratúčko spŕchlo a aj to sme sa mohli schovať, keďže sme boli v kempe - bikery. Ešte jedna udalosť tohto dňa stojí za zmienku, nedeľná neskorá večera keďže sme lezci a na obedy si nepotrpíme a časovo to aj tak nevychádza. Menu tvorila pravá slepačia polievka a smažené kuracie krídelka s varenou pšenicou. Tá polievka bola fenomenálna, a tá pšenica no povedzme inšpiratívna.

Pondelok - povodeň
má pršať celý deň čo sa aj potvrdilo, naraňajkovali sme sa a približne o 11-tej to začalo 22-hej skončilo. Heslom raňajok sa stalo "kto si dá mäsko". Takto Viktor lákal na svoj 3/4 kilo spek (údené mäso takmer bez špeku), boli sme ako vlci. Konečne restday bez fyzickej námahy. V centrálnom stane sme dlhé hodiny chujili, až sa napokon začala objavovať voda aj v stane. Podložie bolo kamenisté a voda nemala kam vsiakať a tak prerážala cez podlahu. S podobným problémom zápasil aj naš stan, no skôr my jemu to mohlo byť jedno. Keďže sme boli jemne z briežku bolo to OK, ale pri nohách bola menšia jama ktorá sa naplnila a zmáčali sa nám trochu spacáky. Neskôr som čajovou lyžičkou vybudoval prieplav a jazierko sa rozlialo v širokom okolí. V tomto nečase som si našiel čas aj na kultúru. Navštívil som indiánov z Malého veľkého muža, čo som si priniesol práve na takéto príležitosti. Niektorý to nevydržali a šli na pizzu. Ja som si počkal na koniec dažďa a šiel na pizzu s Karčim, pripojila sa ešte Katka, ktorá sa z pizze vracala ale vinkom nepohrdla. Dnes našla využitie aj kempingová dečka, ktorá dosial slúžila iba svojmu pôvodnemu účelu. Rasťo ju rekvalifikoval na vodoizolačnú podložku.

Utorok - deň po,
dnes nasledovalo potrebné sušenie, spacáky, karimatky, batohy a veci v nich. Našťastie sme dostali super flek, vedľa ktorého bol vysoký plot ktorý sme použili ako prádelnu šnúru. Nikam sa dnes nešlo tak sme sa rozhodli že si navaríme fazuľovú polievku. áto expedicia ponúkla rôznorodé kulinárske špeciality, čo sa dalo len vďaka dobrej kuchynskej výbave, ktorú sme si so sebou tento krát priviezli. Karči doniesol aj takú vecičku ako tlakový hrniec a veľký plynový varič. Keď sa fazuľa uvarila spomenul som si na jednu delikatesu z dectva. Bol som prekvapený že to nikto to nepoznal. Takúto mäkkú fazuľu z miešať s maslom a trochu posoliť. Bolo to božské. Po takomto pokrme sa bolo potrebne trochu rozhýbať. V parku sme natiahli dlhočížny slackline 30m, na ktorého natiahnutie bol potrebný ešte jeden. Tento nás vystreľoval ako prak a my sme dávali fazuľové kontry, ktoré ma sprevádzali po celý nasledujúci deň.

Streda - niečo ťažšie,
po dvoch dňoch leňošenia sme sa s Katkou zhodli, že už je čas vyliezť niečo hodnotnejšie. Nastal čas pre Südwestwand V+ A0 (VI-) 170 m. V ceste sú dva kľúče za 6-, tak sme si rozdelili. Na Katku vyšla krásna exponovaná platňa . Bola slušne odistená, takže Katka nemusela nič zakladať avšak nevyhla sa dojeniu poslednej slučky. Musím uznať že táto dĺžka nebola silová ale vyžadovala si slušnú vytrvalosť. Druhý kľúč bol silovejší, i keď bol krátky. V druhom istení som si cvakol zlý koniec a musel som podojiť aby som sa precvakol, a už to išlo do hován.
Presilená pravá ruka, ktorú som už načal na platni a musel som si sadnúť aj v nasledujúcej skobe, potom už pohodička. Tentokrát sme sa už dostali až na vrchol prvej veže Selly. Návrat do kempu nám trval skoro hodinu, lebo medzi 16-tou a 17-tou sa v Canazei tvoria veľké zápchy, keďže cez celé mesto vedie iba jedna cesta.

Štvrtok - vrchol,
tretia veža Selly 2696 m Vinatzer V A0 (VI-) 350 m najkrajšia zo všetkých, vraj šiestich veží Selly, mal byť vyvrcholením nášho pobytu. Tým nášho, mám na mysli Katku a seba. Prvá dĺžka v pohode, a však druhý štand sa Karčimu nedarilo najsť, strávil tam veľmi dlho času a tak sme sa rozhodli k ústupu. Pri zlaňovaní sme tam nechali jednu šestdestku slučku a dve majlonky. Na druhej sme mali aspoň pekný 45m zlaňák. Možný problém mohol nastať aj tím, že sme nastupovali okolo 11-tej, čo je na takú dlhú a dosť obtiažnu cestu dosť neskoro.
Potom sme rozmýšlali čo ďalej váľať sa, isť do sklaneho mestečka alebo dole do kempu. Za nami sa však vypínala Lokomotive a my sme AC Lokomotíva, tak sme sa s Mišom rozhodli že ju omrkneme. Katka s Karčim ostali vegetiť vo vegetácii. Už skôr som si všimol niekoho zlaňovať z južnéj steny, a vyzerala fakt dobre. Práve tam smerovali moje kroky a čo nevidím, dve vyborhákované cesty každá síce iba s dvoma borhákmi (aj z druhého by to bola zemovka). Vybrali sme si tú "ľahšiu" strašný rajbas, iba v polke bola rímsa a pod ňou chyty. Išli sme do toho s tým čo sme mali lebo zvyšok si nechali vegeťáci. Asi na 15 metroch som nechal všetky 3 čoky, 2 friendy a jeden u slučku na zubčeku, splou 8 expresov, kua brutal a je jasne že som to nedal čisto. Druhú časť šiel Mišo a keďže má za sebou špárovy kurz vybral si previsnutú špáru. Krásne ju s prehladom vyzakladal friendamy a vrchol sme už vysólovali, pekná plošina s oranžovými lišajmi. Mišo mal dobrý napad, naukladať všetkých na tú plošinu a to by bolo LokoFoto. V Passe sme čakali na Peťa s Rasťom čo nám spríjemnili bojujuce horské kozy.
V Pasoo Sella sme maďarský guláš nedostali, i keď ho mali v ponuke ale v Canazei už Karči zkrátka neprišiel a pochutnal si gulášiku z jeleňa. My ostatní sme ostali verný pizzi. Vino samozrejme nechýbalo, len na biele som zostal pre tentokrát sám, a musím povedať víno majú mocné.

Piatok - skalkárčenie II,
Peťo, Rasťo, Mišo a ja sme šli skúsiť skalky Frea kde sme podrobili prieskumu sektor D a E.
D-čko rajbasik a potom previštek, E-čko položená až kolmá platňa no úplne že chrumkavúčke, nohy zväčša na trenie najmä v posledných dvoch cestách som mal normalne natečené už aj lýtka, chyty dierky na prstík, dva. Niečom som podojil, kde tu odsadol. Ale aj tak to boli naj skalky ktoré som liezol.
V E-čku bol nástup cez drôt feraty, toto bol dvojdĺžkový sektor s medzištandom pod prvým štandom, medzi týmito dvoma je taká kolmá dvojmetrová zvláštna vec so strašným množstvom výstupkov. Túto zujimavu vec som šiel iba pri prvéj ceste. Na ten pravý štand treba 70-tku lano.
Peťo si natiahol prst už v druhej ceste, Rasťo chytil lezecký útlm a po určitom čase sa rozhodol isť pešo a že ho cestou späť naložíme. To bolo naposledy čo sme Rasťa videli. Našli sme ho až v kempe - brutálny výkon podľa googlemaps 20 km. Cesty zväčša nemali názov, tak iba v skratke
D: 6a, 6a+, 6a+, 6a E: 5c, 6a, 6a, 5c
Večer sme sa rozhodovali či odísť o deň skôr lebo predpoveď k nám nebola priaznivo naklonená, malo pršať celý víkend. Rozhodli sme sa odísť v sobotu. Niektorý sa ešte pohrávali s myšlienkou liezť na Pordoi, ale nočný dážď o všetkom rozhodol, balíme.

Sobota - ústup,
naštastie ráno nepršalo a my sme mohli v pohode všetko posušiť a pobaliť. Všetko sa sice nezmestilo, Tomáš tam nechal nejake potraviny, a okolo 13-tej sme vyrazili domov. Smaozrejme že sme nakúpili aj nejake darčeky, parmigiano a najmä grappu.
Cestu sme ukončili klasicky ako pri väčšine navratov zo zapadu v Jaroveckom dvore, len stým rozdielom že pizzu sme nahradili smažákom a černohorom.
Záverom by som poďakoval Karolovi za expresky a ešte panenské friendy.

Ja sa vrátim ...


photos by Katka, Peťo, Rasťo a ja

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára