Großglockner Hochalpenstraße

Na konci roka menšie poohliadnutie sa za naj zážitkom tohtoročnej sezóny. Takže prenesme sa v čase ... 25.8.2011

   Celý týždeň sledujeme web kamery z Großglockner Hochalpenstraße (GHS) a v kuse krásne slnečno. Posledný pekný deň má byť v piatok, čo je deň nášho plánovaného odchodu a to by znamenalo že ho nestihneme. Preto operatívne plán meníme a odchádzame už dnes. Ubytovanie máme vybavené až od zajtra, takže hľadáme niečo na prespanie. Keďže je už noc, tak len niečo pri ceste a aby sme ráno nemuseli moc cestovať. Prespávame na parkovisku pri ceste asi 50 km od Bruck an der Großglocknerstraße, kde plánujem hneď ráno začať. Zaspávame niečo pred polnocou, ale moc sa spať nedá, keďže len pár metrov za hlavami je nočná premávka v plnom prúde. 

   Ráno budíček o šiestej a o ôsmej už sedím na biku v Brucku. Po toľkých hodinách šoférovania mi bicykel príde veľmi pomalý a rozbieham sa len sťažka. Cesta sa dvíha len zľahka čo je dobré na rozjazdenie. Za Fusch-om míňam tabuľu ktorá oznamuje začiatok GHS. Rovnako ako pri lezení, tak aj tu mám so sebou batoh keby dačo. Do batôžka som si pribalil návleky, vetrovku, buffy, camellback a kopec sladkostí. Je to iné ako na ľahko, ale ciele sú vysoko a treba byť pripravený. Prichádzam ku kase, ktorá je na oboch stranách. Za vstup musí Lucka zacvakať 29 €, avšak my na bikoch to máme zadarmiko. Bol mi pribalený aj foťák, takže sa zastavujem a okolie zaznamenávam na spoľahlivejšie pamäťové médium, ako to, ktorým osobne disponujem. Občas sa snažím aj za jazdy, aby som stále len neoddychoval. 

   Okolitá príroda je parádna, stále je sa načo pozerať a cesta nenápadne ubieha. Skutočne ide o horskú cestu. Zrazu ma zamrazilo, moje digitálky stratili GPS signál a keďže ja sa v logoch vyžívam  ide o vážny vnútorný problém, s ktorým sa neviem vyrovnať. Nič sa nemení, takže zastavujem a čakám. Satelity postupne nabiehajú a môžem pokračovať. Aby som si napravil chuť, tak obieham skupinku českých horskáčov. Miestami sa stretávam s doprovodným vozidlom. Nie je núdza ani o zjavy v skutku zaujímavé, deduško na skladačke, síce s prehadzovačkou, avšak s baranmi, alebo chlapík na kolieskových korčuliach s palicami, ktorého by som chcel vidieť cestou dole. Určite to nemusel absolvovať, lebo z Zell am See jazdí autobusová linka až na Kaiser-Franz-Josefs-Höhe. Spoza jednej zákruty sa otvára výhľad na prvú métu - Fuscher Törl a Edelweißspitze. Ide o otvorenú pláň s množstvom zákrut a mám pocit, akoby som sa vôbec nepribližoval. Edelweißspitze 2571 je najvyšší bod na GHS. Ide síce o odbočku, ale bol by hriech to vynechať. V najstrmšom stúpaní sa do mňa opiera aj silný, zle smerovaný vietor a ešte k tomu mačacie hlavy. Na vrchole si s Luckou spravíme vrcholové fotečky a ide sa ďalej. Nasleduje kratší zjazd a potom opäť do kopca. Dva tunely a je tu vrchol Hochtor 2504. Až na ten vietor je tu veľmi teplo, okolo 15 celziov. Sklon sa konečne mení, ale stúpaniu ešte nie je koniec. Po pár kilometroch odbáčam konečne ku GG. Po chvíli ho konečne vidím, ale na Kaiser-Franz-Josephs-Höhe 2369 je to ešte pár kilometríkov. Už iba posledné dva kiláky a prichádza únava. Prvýkrát zosadám a nie kvôli foteniu. Po zjedení balíčku PEZ-ov pokračujem. V záverečnom polotunely je odporný spojkový smrad z kolóny áut a autobusov. Okrem Lucky ma hore čaká ušetrený rezeň ešte z domu, pivo a vrcholová cigaretka. Pri pohľade na GG a jeho ľadovec chutí fantasticky. Je tu mrte ľudí, autobusov, áut, motoriek a samozrejme bicyklov a k tomu vetrisko. Cesta je za pekného počasia veľmi frekventovaná. Chcem ešte dosiahnuť kasu na tejto strane cesty a mestečko Heiligenblut. Zastavujem až pár kilometrov za dedinou, keď je klesanie už miernejšie, veď nech to má nejakú hodnotu. Cestou späť ho stále vidím a predstavujem si ranné prebudenie sa rozorvaného kapitána lode pri pohľade do údolia s 3798 metrovým hrbom. Len tú kotvu by som vymenil povedzme za cepín, nech to má trošku nádych hôr. 

   Ako na južnej, tak aj na severnej strane sú všade prítomné kravy. Pred Hochtorom opäť pociťujem silné poryvy vetra, miestami takmer stojím. Idem radšej stredom cesty, keby to náhodou so mnou plesklo. Už sa prestávam kochať. Po krátkom zjazde už iba posledné stúpanie. Konečne to mám za sebou a nebudem už v zajatí omamných plynov z toho množstva sladkostí, ktoré som pojedol. Pijem poslednú vodu a horalku. Prišla SMS-ka, že Lucka nás už ubytovala a bývame hneď na začiatku Fusch-u. Cestou dole si uvedomujem, že tu nie sú zvodidlá, iba kamene. Po 7 hodinách, 113 km a 4200 m stúpania končím pri krásnej alpskej drevenici. Mám pocit, že iba Hermann Buhl po návrate z Nanga Parbatu bol viac rozjebaný. Cyklistika, v porovnaní s lezením, má jednu výhodu, a to, že na dosiahnutie vrcholu netreba až tak trénovať.

   Na druhý deň na ceste napadlo 10 centi snehu.

Fotky v galérii na Picase.
GPS log na bikemap.net.